Čo sa v rozhovore dozviete:

  • Čo všetko nás pandémia naučila o stave školstva
  • Ako viesť žiakov k väčšej samostatnosti
  • Prečo by sme mali technológie na hodinách využívať aj naďalej

Libor Klubal učí matematiku a informatiku na Základnej škole v Štitíne. Súčasne pracuje ako odborný asistent na Pedagogickej fakulte Ostravskej univerzite, kde vyučuje predmety zamerané na využitie technológií vo výuke. Venuje sa tiež školeniu učiteľov v oblasti technológií.


Začal sa nový školský rok, skúsme však ešte zhodnotiť ten starý. Ako zvládli české školy vyučovanie počas karantény?

Za mňa vždy bude hovoriť to, že som optimista, takže ja by som povedal, že to zvládli vcelku dobre. Postavili sa k tomu čelom, začali si zisťovať informácie, ako sa to dá robiť, na internete si našli množstvo návodov. Samozrejme, boli aj školy, ktoré mesiac nevedeli, ako so žiakmi komunikovať. Zadania im posielali e-mailom alebo dokonca poštou.

Takže problém mali hlavne s komunikáciou?

Áno. Až do korony sme sa totiž spoliehali na to, že nám dieťa každé ráno príde do školy, my sa tam s ním uvidíme a povieme mu pokyny. Lusknutím prsta sa to ale zmenilo a množstvo učiteľov zistilo, že sa so žiakmi nemá ako spojiť. Mali možno nejaký e-mail, ale ten sa ukázal ako neefektívny, v niektorých prípadoch boli e-maily neaktuálne. Ak by škola mala nastavený spôsob komunikácie, napríklad Google Clasroom, ale tých nástrojov je viac, tak by ten prechod mala v podstate jednoduchý. Pokojne môžete prísť na hodinu, povedať žiakom, že síce budú normálne chodiť do školy, ale všetci sa musia prihlásiť do Google Clasroom a keď zadáte úlohu, tak ju uvidia vo svojom telefóne alebo v počítači. Ak by aj na ďalší deň žiaci už do triedy neprišli, nemáte problém.

S príchodom nového školského roka sa medzi učiteľmi a odborníkmi na školstvo hovorí o tom, že by sme po odznení pandémie skúsenosti s online vyučovaním nemali zahodiť, ale naopak rozvíjať a zapájať aj do bežného vyučovania. Je práve toto cesta?

Rozhodne. Ja aj množstvo mojich kolegov sme tieto systémy využívali už dávno predtým. Napríklad na konci hodiny vždy odfotím to, čo je na tabuli a vložím to do daného clasroomu. Zaberie mi to asi minútu a žiaci, ktorí boli napríklad chorí a neboli na hodine si tak môžu pozrieť, čo sme robili. Využívajú to ale aj deti, ktoré na hodine boli a nestihli si všetko poznačiť. V tomto prípade nejde o online vyučovanie, ale digitálnu podporu výuky a tú by sme dnes rozhodne mali čo najviac podporovať.

V čom všetkom to ešte vie byť užitočné?

Aj v takej jednoduchej veci ako je aktivizácia žiakov. Napríklad, prídete do triedy, v ktorej máte 25 žiakov a chcete si s nimi zopakovať, čo si pamätajú z poslednej hodiny. Ak by ste sa s nimi klasicky rozprávali, viete vyvolať iba niekoľkých žiakov. Časť žiakov vás nebude vnímať, alebo sa neprihlásia, pretože nevedia až tak rýchlo reagovať. Vo chvíli, keď mám digitálnu podporu výuky, tak mi na otázku neodpovedajú ústne, ale kliknutím do telefónu. Tým, že budú odpovedať digitálne, ich donútim pracovať všetkých a súčasne mám lepší prehľad o tom, či tomu skutočne všetci rozumejú, alebo sa tomu ešte máme venovať. Používať sa dá spomínaný Google Clasroom, Teams, One Note, alebo nástroje ako Socrative, Nearpod, Explain Everything a viaceré ďalšie.

Viete odhadnúť, aký podiel škôl ich skutočne využíva?

Neviem to, samozrejme, presne, ale povedal by som, že v Českej republike je to približne 40 percent. Bohužiaľ, stále je tu množstvo škôl, ktoré techniku síce majú, no nevedia ju používať. Myslím, že podobne je to aj na Slovensku. Školení nie je až tak veľa a keď aj sú, niektorí učitelia o ne nemajú záujem, nechcú sa vzdelávať. Ja to chápem, majú veľa iných povinností, no snažím sa im vtedy ukazovať, že práve v mnohých týchto povinnostiach im vedia technológie pomôcť. Zjednodušiť im prácu. Viacerých brzdí aj to, že sa boja. Hlavne toho, že budú pred žiakmi vyzerať hlúpo, ak niečo nezvládnu.

Čo im na to hovoríte?

Radím im, aby to žiakom povedali na rovinu – pozrite, dnes skúsime niečo, čo som ešte nikdy predtým nerobil a možno sa mi to nepodarí, ale poďme do toho. Až by ste sa divili, ako to vedia prijať, oceniť a učiteľovi dokonca s technológiou pomôcť.

Kto by sa mal postarať o to, aby sa technológie na školách skutočne využívali? Je to úloha riaditeľov a riaditeliek?

Mala by byť, ale veľmi často sú za tým práve aktívni učitelia, ktorí nechcú učiť klasickým starým spôsobom. Organizujeme množstvo popularizačných akcií a konferencií, ktoré sú vždy v sobotu a sú zdarma. Často vidím, ako tam prídu nadšení učitelia, ktorí vidia, ako by to mohlo fungovať a následne začnú tlačiť na riaditeľa vo svojej škole. Ideálne ale samozrejme je, ak ide iniciatíva priamo od riaditeľa.

Viete zhodnotiť situáciu aj na Slovensku?

Môžem hovoriť iba za niektoré školy, ktoré poznám. Dlhodobo som napríklad spolupracoval s Gymnáziom Antona Bernoláka v Námestove, kde bol veľmi nadšený pán riaditeľ. Chodieval sa k nám inšpirovať, vybavil si na škole nákup techniky a doviezol k nám učiteľov na letnú školu, kde sme ich školili. Práve od neho viem, že na Slovensku sú problematickejšie už samotné nákupy techniky. Sú veľmi centralizované. Nechcem, aby to vyznelo zle, ale často som si vravel, že to, čo som školil tu v Česku budem u vás školiť tak za rok alebo dva. Neviem však situáciu u vás zhodnotiť komplexne.

A ako vyzerá podpora digitálnej výuky v zahraničí, napríklad v severských krajinách, ktoré sú často uvádzané ako najprogresívnejšie čo sa vzdelávania týka?

Oni tieto digitálne nástroje používajú už strašne dlho. Pamätám si, že nám fínski učitelia ukazovali možnosti digitálneho zošita ešte v roku 2013. Boli sme vtedy prekvapení a nadšení. Je to aj tým, že tam školy majú veľkú samostatnosť, môžu si sami nastaviť spôsob výuky. Na druhú stranu sa však počas koronakrízy ukázalo, že krajiny ako Nemecko a Rakúsko riešili presne tie isté problémy, ako my. Sme s nimi v spojení hlavne cez Twitter a videli sme, že kládli rovnaké otázky ako naši učitelia.

Ako by mala vyzerať ideálna „post-koronová“ hodina?

Skvelé by bolo, ak by sa nám podarilo zaviesť akýsi digitálny zošit, v ktorom by sa aspoň v základoch popisovalo, čo sme sa na hodine naučili. Ako som už spomínal, žiaci by sa tak vedeli jednoducho vrátiť k tomu, čo sme preberali. Druhá skvelá vec by ale bola, ak by sme začali deti učiť, ako sa majú učiť samé. Počas karantény sme videli, ako sa mnohí rodičia doma trápili a vraveli, že sa s deťmi učiť jednoducho nestíhajú a nezvládajú. Deti za nimi stále chodili a pýtali sa ich, ako to majú urobiť, ako sa to počíta alebo čo si z daného učiva zapísať. Boli na to totiž zvyknuté zo školy.

A to je chyba?

Áno. Učiteľ by nemal byť ten, ktorý deti celý čas vedie za ruku. Mal by byť tým, ktorý im ukáže cestu a keď potrebujú, postrčí ich na nej. Počas karantény sme videli, že sa to dá. Dali sme im iba témy, kroky, podľa ktorých majú postupovať či zdroje, z ktorých majú čerpať. Samotné informácie si ale museli vyhľadať sami a sami sa ich aj naučiť. Posunuli sme sa ku konštruktivistickému spôsobu vyučovania a to je skvelé. Máme teraz obrovskú príležitosť prestať do detí len nalievať informácie a začať ich učiť stratégie učenia, ktoré budú v živote potrebovať viac ako samotné informácie.

Ako vyzerá učenie takýchto stratégií?

Dôležité je, aby žiaci prestali očakávať presné pokyny typu otvorte si učebnicu na strane 25 a vypíšte si z nej všetky tučne vytlačené vety. Skôr by sme im mali hovoriť – pozrite sa na nadpis, je tam, vymyslím si, rovnoramenný trojuholník. Skúste pouvažovať, čo to je, kde v praxi ho nájdete, na čo sa ho asi tak učíme. Položiť im otázky, nechať ich trošku hľadať a potom otvoriť diskusiu. Každý žiak objaví niečo trošku iné a navzájom si tieto informácie vymenia. Niektoré dieťa si napríklad radšej pozrie video, iné si to radšej načíta. Takto ich vedieme k tomu, aby sa do danej témy ponorili, pretože keď raz prídu do práce, presne toto sa od nich bude vyžadovať – aby sa sami zorientovali a vyhľadali si informácie.

Takže klasická frontálna výuka, pri ktorej sa učiteľ postaví pred triedu a vysvetľuje, je neefektívna?

Aj frontálna výuka má svoje výhody. Odovzdáte veľkému množstvu ľudí veľké množstvo informácií. Dôležité však je, aby to skutočne padlo na úrodnú pôdu. Ak teda, napríklad, učíte objem telesa, tak je stokrát lepšie, ak žiakom prinesiete na hodinu šesť rôznych pohárov a váz, ktoré si skúsia odmerať a vzorec odvodia sami. Nielen, že odvodia vzorec, ale uvidia šesť rôznych predmetov s rôznym objemom a vďaka tomu budú mať v budúcnosti lepší odhad. Ak potom budú riešiť nejaký príklad, v ktorom bude teleso s podobnými rozmermi, spomenú si na to. Toto je práve tá konštrukcia vedomosti, keď to sami objavujú.

Čo ak sa ale situácia zopakuje a deti zostanú doma? Dá sa takto učiť aj online?

Presne tento príklad som so žiakmi robil pred začiatkom prázdnin. Mali doma nájsť dva valcové predmety, naliať do nich vodu a tú potom odmerať. Fotky týchto predmetov mi potom vkladali do clasroomu a do spoločnej zdieľanej tabuľky zadávali svoje údaje. Na základe toho sme potom objavili Pí a odvodili vzorec. Vytvorili sme teda databázu 50-tich predmetov z 25-tich domácností. Takže dá sa to.

Nie je pre učiteľov príliš náročné niečo také vymýšľať na každú hodinu?

Náročnejšie to určite je. Vždy je jednoduchšie sa postaviť pred triedu a celé to len nadiktovať. Keď ale zapátrate na internete, zistíte, že je tam obrovské množstvo takýchto aktivít už pripravených. To je ďalšia vec, ktorú si môžeme z online výuky odniesť – naučiť sa hľadať hotové podklady. Mnoho učiteľov mi vravelo, že ani netušili, koľko hotových materiálov, ktoré predtým chystali sami, na internete je. Ušetrilo im to kopec času. Každý učiteľ si ale musí nájsť to, čo ho baví. Inak to nebude fungovať.

Vráťme sa ešte k frontálnej výuke. Naznačili ste, že by sme mali od nej ustupovať. Čo je teda ideálna alternatíva?

Mali by sme prestať trvať na tvrdých znalostiach a snažiť sa dávať skôr návodné úlohy, aby si žiaci vyhľadávali informácie sami a pracovali samostatnejšie. Učiteľa na hodine by mali využiť skôr ako pomocníka, ktorého si privolajú, ak im niečo nejde. Nie ako niekoho, kto im 45 minút rozpráva a diktuje. Nie som ale zástanca revolučných zmien. Lepšie podľa mňa je, ak začneme postupne využívať digitálne nástroje a potom nám z toho sama vypadne projektová výuka. Keď budem učiť napríklad mierku mapy, tak sa spojím s kolegom, ktorý učí geografiu a vymyslíme spoločnú aktivitu. Na to už ale musí trochu fungovať podpora digitálnej výuky.

Takže budúcnosť je projektová výuka?

Je to jeden z nástrojov výuky. Budúcnosť je hlavne v tom, aby žiaci pochopili, že učenie je pre nich dôležité. Že to nie je nutné zlo. To je ale beh na dlhé trate. V každom prípade projektová výuka je jednou z ciest. Vzniká pri nej totiž reálnejší výstup ako pri klasickej. Ak dáte žiakovi vypočítať jednoslovný príklad, tak z neho nevidí reálny výsledok. Ak ale pri výuke mierky mapy zmapuje časť svojho okolia a vyrobí mapu, tak je to pre neho omnoho reálnejšie. Alebo keď pomocou iPadu napríklad vyrobí reportáž.

Cítite v tomto podporu zo strany ministerstva? Slovenskí učitelia často argumentujú, že ak chcú žiakov naučiť všetko, čo je v osnovách, na zábavné aktivity veľmi nezostáva čas.

U nás je zo strany ministerstva a organizácií, ktoré školstvo kontrolujú, cítiť výrazný posun. Skutočne sa snažia projektovú výuku podporovať. Jeden zo základných problémov, a to je aj na Slovensku, sú však maturity a prijímačky. Prijímačky sú nastavené tak, že žiakov zatvoríme do jednej miestnosti, vezmeme im všetky pomôcky a testujeme, čo im v hlave zostalo. Učitelia preto nemajú na výber a musia ich na to pripraviť. Môžem ho učiť, ako si na internete vyhľadať informácie, ako odvodiť vzorec a ako si v skupine rozdeliť úlohu, ale ak mu nakoniec tie pomôcky na prijímačkách vezmem a nechám ho samého, tak má problém. Ako matematik v tom cítim obrovský rozpor. Na jednej strane chceme projektovú výuku, no na druhej strane tomu neprispôsobujeme záverečné testovanie žiakov. Ak by som bol ale v pozícii človeka, ktorý má rozhodnúť, ako otestovať schopnosť žiaka študovať napríklad na gymnáziu, sám by som nevedel. Toto je debata na dlho a mala by prebehnúť medzi veľkým množstvom odborníkov.