Prioritou vzdelávania na Slovensku má byť talent

Ak sa od mala budeme venovať špičkovým žiakom s talentom v prírodných vedách, budeme mať výborné umiestnenia v medzinárodných súťažiach. Ak sa na nich včas nakontaktujú atraktívne odbory na univerzitách, viacerí študenti budú chcieť zostať študovať a neskôr aj pracovať na Slovensku. Ak sa tak stane, postupne vznikne aktívna komunita, ktorá bude funkčným podhubím pre vznik technologických startupov, vedeckých inštitútov a vo výsledku aj konkurencieschopnej krajiny. Zatiaľ sa však Slovensko potáca medzi neúspechmi na jednotlivých úrovniach tohto rebríka. Nezrúti sa len vďaka zanieteným jednotlivcom. Ako z celej tejto situácie von, radí fyzik Martin Plesch, ktorý dlhodobo participuje na odborových súťažiach pre študentov a je tiež členom správnej rady Nadácie Dionýza Ilkoviča.

Študentov, ktorí majú záujem o štúdium prírodovedných odborov ubúda. Vy sám ste vyštudovali fyziku. Prečo ste si ju vybrali?

Veľmi výrazným impulzom pre mňa bolo, keď sa ku mne dostali zadania korešpondenčných seminárov z fyziky. Bolo to v šiestej triede na základnej škole. Pani učiteľka vtedy povedala, že prišli nejaké zadania, ale že sú podľa nej pre nás príliš ťažké… to ma zaujalo. Začal som ich riešiť a dostal som sa na sústredenie. Tam som zrazu spoznal partiu ľudí, s ktorými mi bolo dobre. To bolo kľúčové, lebo podľa mňa si každý potrebuje nájsť takú skupinu. Pre niekoho je to futbalový krúžok, pre niekoho skaut a pre mňa to boli korešpondenčné semináre. Samozrejme, dôležité bolo, že mi to aj išlo. No napriek tomu som zvažoval aj rôzne iné veci. Bolo módne ísť napríklad na právo, tak nakoniec som si povedal, že fyzika je to, čo ma naozaj baví.

S mladými ľuďmi sa stretávate aj dnes. Zmenilo sa niečo na tom, podľa čoho si dnešní študenti vyberajú univerzitu?

Dnes sa otázka posunula od toho, čo idú študovať, k tomu, kam idú študovať a kde skončia školu. Či do Čiech, do Anglicka, do Ameriky… A ak už si kladú otázku, čo idú študovať, tak odpoveďou je častejšie Oxford ako fyzika. Mám pocit, že spoločnosť podľa toho zvykne definovať kvalitu človeka – podľa mňa často nesprávnym spôsobom – lebo poznám skutočne špičkových ľudí, ktorí vyštudovali na Slovensku a poznám aj ľudí, ktorí nie sú až takí špičkoví a dokázali skončiť špičkové školy v zahraničí.

Inak v rozhodovaní stále zohráva úlohu rodinné zázemie, ale aj trendy. A o prírodných vedách sa teraz hovorí menej. Vo fyzike sme v posledných dekádach nezaznamenali naozaj veľké objavy, ak nerátame napríklad Higgsov bozón. To je síce veľmi známa vec, ale chlieb vďaka nej lacnejší nebude. Keď to porovnáme už len s takou biológiou, v ktorej sa napríklad genetika posunula neskutočným spôsobom dopredu.

Stále však máme aj málo záujemcov o ostatné odbory z prírodných vied.

Nároky, ktoré sa kladú pri štúdiu prírodných vied sú jednoducho vyššie ako pri niektorých iných disciplínach. Tým nechcem znevažovať iné odbory, ale z pohľadu tvorivej činnosti či aplikovania logického myslenia je to tak. A myslím si, že do značnej miery to súvisí aj s tým, že sme skokovo navýšili percento populácie, ktorá študuje vysokú školu. Naliali sa do toho peniaze a teraz očakávame, že oveľa viac ľudí bude zrazu oveľa šikovnejších ako pred dvadsiatimi rokmi. No nebude. A potom musíme znižovať kritériá, aby ľudia mohli univerzity skončiť, lebo sa povedalo, že potrebujeme určité množstvo ľudí s titulmi. Na to majú niektoré školy väčší priestor ako iné, lebo môžete mať vzdelanejšieho a menej vzdelaného manažéra a stále to bude manažér. Ale keď má byť niekto fyzik, tak potrebuje isté penzum vedomostí obsiahnuť a bez toho to nejde.

Na Slovensku končí najviac absolventov ekonomické odbory a manažment. Trh práce však potrebuje absolventov IT, stavebníctva či strojárstva. Teda technických odborov, ale aj prírodných vied. Čo by mohlo motivovať mladých ľudí ísť tieto smery študovať?

Problém je, že títo ľudia nám často odchádzajú študovať do zahraničia. Školy sú tam skrátka buď lepšie, alebo majú lepší marketing. Poviem príklad z osobnej skúsenosti. Raz sme boli za dekanom jednej slovenskej univerzity, aby prispeli k podpore špičkových študentov základných škôl, ktorí sa zapájajú do súťaží. Pán dekan povedal, že to ich nezaujíma, že to nemá zmysel, lebo deti čaká ešte stredná škola a nakoniec aj tak pôjdu študovať von. Lenže medzitým príde nejaká zahraničná univerzita, uvidí, že 15-roční olympionici vyhrali zlatú alebo striebornú medailu na medzinárodnej súťaži a urobí všetko pre to, aby raz išli študovať k nim. Pozve ich na nejaký seminár, letnú školu, zostanú v kontakte. No tak hádajte, kam asi pôjdu?

A ďalšia vec je prístup k študentovi. Keď budete mať na študijnom oddelení pani, ktorá tam robí desiatky rokov a vrieska na každého, kto sa objaví vo dverách vrátane prodekanov, tak tí študenti naozaj nemajú dôvod tam ísť. Dlhé roky som pracoval na Masarykovej univerzite a to je iný svet. Jednoducho je tam mentálne iné nastavenie celej administratívy. Sú skrátka motivovaní. Ale aby som to zhrnul, myslím si, že tu máme šikovných ľudí – vidíme to práve na súťažiach. Pri tom, aká malá krajina sme, dokážeme na medzinárodných súťažiach dosahovať fantastické výsledky a v podstate držíme krok s veľkými západnými krajinami. Len nám tu študenti nezostávajú, idú študovať von. Aj to by sa mi zdalo ešte stále v poriadku, keby sme ich dokázali dotiahnuť späť. A to je asi tá najťažšia otázka, pretože pri tom, ako je táto krajina nastavená, je otázne, čo im môžeme ponúknuť.

Vráťme sa k tomu, čo ste spomenuli skôr. Prečo je dôležité pracovať s talentovanými žiakmi od nízkeho veku?

Je utópia predpokladať, že človek, ktorý absolvuje nejakú bežnú základnú školu v malom meste, môže dostať od učiteľov, ktorí sú tam, takú podporu, aby potom zrazu preskočil na špičkové gymnázium a potom zrazu na Oxford. Tieto špičkové talenty skrátka musíme podporovať centralizovane. Keď učiteľ vidí, že mu tam vyrastá niekto, kto ho presahuje, mal by vedieť, kam ho posunúť. A tam si ho zoberú ľudia, ktorí sú na okresnej, krajskej, celoštátnej úrovni, ktorí s ním budú ďalej pracovať.

Protiargumentom je populárna myšlienka, že tých slabších treba integrovať, pretože ich ostatní potiahnu. Ale často sa nezohľadňuje, že keď niekto ťahá sánky, tak jeho samého to spomaľuje. Takže si myslím, že potrebujeme balans medzi integráciou a tým, že silnejší budú mať možnosť ďalej rásť. Na jednej strane sa sťažujeme, že nechceme byť montážna dielňa, ale na druhej strane chceme od ľudí, ktorí majú potenciál byť na špičke, aby ťahali slabších spolužiakov. Keď vidím medzinárodné rebríčky, ktoré porovnávajú schopnosti žiakov, v žiadnom prípade na tom nie sme dobre. Ale keď sa tie grafy spravia korektne, vidíme, že sme možno o pár percent horší ako priemer. Naozaj najslabší sme však práve pri tej špičke. Máme dva až trikrát menej špičkových ľudí ako je priemer. A to preto, že najlepší tu nemajú dostatočnú podporu. Nemôžeme ignorovať ani tých najslabších, ale na ich podporu už idú obrovské peniaze. Pomoc si zaslúžia aj tí najlepší. 

Aké konkrétne opatrenia by teda mohli pomôcť?

Myslím si, že je to do značnej miery o motivácii učiteľov. Či máte dobre vyplnenú triednu knihu je dnes oveľa podstatnejšie ako to, či máte v triede zlatého olympionika. Učiteľov treba motivovať, aby sa deťom venovali navyše. A treba zabezpečiť systém, v ktorom sa budú mať na koho obrátiť, keď ich žiak začne prerastať. Štát by mal tiež viac motivovať univerzity, aby skutočne prejavili záujem o špičkových ľudí. Aj za cenu, že im budú musieť poskytnúť individuálnu podporu.

A tiež som za nepopulárne opatrenie – štát by si mal v istom momente povedať, za aké vzdelávanie a v akých počtoch chce univerzitám skutočne platiť. Poviem príklad. Keď univerzity na celom Slovensku prijímajú päťkrát toľko budúcich učiteľov z jedného predmetu ako z druhého, niekto by mal mať autoritu povedať: „Viete čo? Ale my naozaj nepotrebujeme toľko dejepisárov. Potrebujeme fyzikárov, takže treba motiváciu nasmerovať týmto smerom.“ Lebo potom nám fyziku vo výsledku učia preškolení dejepisári, čo nie je dobré.

Veľa sa hovorí o tom, aký výrazný prínos má človek vzdelaný v prírodných vedách pre spoločnosť. Ale ako si to konkrétne predstaviť?

Ľudia sa na nás pozerajú tak, že vedci sú nejakí šialenci, ktorí robia vo svojich labákoch niečo čudné, čo v princípe asi ani nie je na nič dobré. Ale tak to zďaleka nie je. Keď prídete do akadémie vied, uvidíte široké spektrum ľudí. Niektorí, samozrejme, majú biele plášte, ale je ich máličko a väčšina aj tak robí aj kadečo iné ako pokusy. Keď je niekto špičkový vedec, často robí popularizačné prednášky či spolupracuje s komerčným sektorom. Ja som napríklad spolupracoval so startupmi, ktorým som pomáhal riešiť veľmi praktické problémy, ako napríklad zmenu parametrov hokejky, aby sa s ňou lepšie strieľalo. Keď máte takýto nápad, potrebujete vedcov, ktorí vám to overia a zmerajú, podpíšu sa pod to a pripravia to pre európsky alebo americký patentový úrad, kde posúdia, či to funguje. Ak chcete mať špičkové startupy, potrebujete budovať aj túto komunitu, ktorá celkovo pomáha spoločnosti rásť.

Ste členom správnej rady Nadácie Dionýza Ilkoviča, ktorá podporuje inšpiratívnych učiteľov, ktorí vychovávajú talenty často nad rámec svojich povinností. Zdôrazňujete dôležitosť učiteľa v celom procese. Prečo je postava pedagóga taká kľúčová?

Aby sa u žiaka rozvinul talent, nutne potrebuje vedenie. Málokedy nájdeme človeka, ktorý by robil napríklad biológiu a za celý život by nestretol nikoho, kto by ho tým smerom ťahal. Vždy je tam buď učiteľ na základnej škole, alebo učiteľka na strednej škole, alebo rodičia, alebo vedúci na krúžku v centre voľného času. Pokiaľ takíto ľudia v systéme nebudú, tak k prírodným vedám tých žiakov neprivedieme. Z prieskumov inak vyšlo, že druhou hlavnou motiváciou, aby sa ľudia venovali prírodným vedám, boli súťaže, semináre a podobne. Nadácia Dionýza Ilkoviča sa primárne fokusuje práve na tieto dve oblasti. Podporuje jednotlivcov, primárne učiteľov, ktorí vedú mladých, pripravujú ich na súťaže, rozvíjajú ich talent, a to často nad rámec svojej bežnej práce alebo dokonca akéhokoľvek ohodnotenia.

Druhá vec, ktorú Nadácia Dionýza Ilkoviča podporuje, sú priamo súťaže, primárne predmetové olympiády a postupové súťaže, ktoré sú náročnejšie a zameriavajú sa na kvalitu účastníkov. Oni totiž formujú absolútnu elitu danej oblasti. Keď týmto žiakom dnes dáme pozornosť a podporu, keď vyštudujú, budú mať väčšiu motiváciu vrátiť sa na Slovensko a odovzdať tu svoje schopnosti. Verím, že prínos týchto aktivít už rozoznáva aj ministerstvo školstva, ktoré sa zaviazalo, že súťaže podporí omnoho výraznejšie.