Vanovičove dni znamenajú vzájomný kontakt učiteľov, zdieľanie skúseností, obohatenie sa a vytváranie neformálnych a priateľských vzťahov. Podmienkou účasti pre pedagógov bol tentokrát predpoklad, že každý odprezentuje niečo zo svojej výuky. Program tak spoločne utvorili všetci a speakrom podujatia sa stal každý učiteľ.

Stretávky každoročne organizuje Jozef Beňuška. „Učiteľ – nielen fyziky – by nemal iba sedieť v kabinete a odučiť si svoje. Mal by sa inšpirovať od ostatných, prizrieť sa, ako učia kolegovia na iných školách, pochváliť sa vlastnými spôsobmi a komunikovať svoje problémy.“ Na gymnáziu v Martine pôsobí ako učiteľ fyziky, kde tiež prevádzkuje Centrum popularizácie fyziky. Denne ho navštevujú žiaci, ktorým Beňuška cez experimenty ukazuje, že fyzika je zaujímavá veda a že aj tie najkomplikovanejšie stroje často fungujú na jej jednoduchých princípoch.

Kto bol pán profesor Ján Vanovič?
Keď sa začínalo podujatie pred 50 rokmi formovať, jeden z jeho pravidelných návštevníkov a prednášajúcich bol profesor Ján Vanovič, fyzik a vysokoškolský pedagóg. Pred svojich kolegov vždy vystúpil s didaktickými prednáškami a ukážkami, ako sa dá pristupovať k výuke fyziky. Po pár rokoch pravidelného konania semináru však Ján Vanovič zomrel a keďže bol významnou osobnosťou podujatí, symbolicky prebrali meno po ňom.

Výuka fyziky je špecifická

Pedagógovia si uvedomujú, že učenie fyziky nie je len o teoretickom výklade a svojich žiakov chcú viesť k pochopeniu cez ukážku fyzikálnych princípov praktickými aktivitami. To sa ale často javí ako problém. „Žiaci musia byť rozdelení do menších skupiniek, potrebujeme množstvo nelacných pomôcok a väčší počet hodín fyziky v rozvrhu. Na praktických hodinách sa žiaci môžu pritom naučiť najviac,“ približuje organizátor Beňuška.

Na niektorých školách sa ale vynašli. Jeden z účastníkov Vanovičových dní, Peter Horváth z Bilingválneho gymnázia C. S. Lewisa, fyziku vyučuje takzvanou experimentálnou žiackou činnosťou. Do výuky zaradil demonštrácie fyzikálnych javov a žiaci musia na ne cez pokusy prísť osamote. „Často je to tak, že ja nič neukazujem a študenti pracujú sami v skupinách. Na začiatku máme k preberanej téme brainstorming, kde zadám otázku, napríklad „Aká je závislosť tlaku v kvapaline od jej hĺbky?“. Odpoveď na ňu si počas hodiny sami odmerajú a na konci si spoločne zhrnieme záver. Poznatok je z ich strany a vopred nič neprezrádzam,“ vysvetľuje Horváth, no zároveň hovorí, že na mnohých školách tento spôsob výuky nie je možný. „Naše gymnázium má výhodu, v triedach je maximálne 17 žiakov. Vyučovať takto ešte viac študentov prináša komplikácie s pomôckami a predraženie výuky. U nás to môže byť vďaka menšiemu počtu žiakov štandard.“

Peter Horváth predstavil svojim kolegom, ako ukazuje žiakom elektrostatiku – za pomoci lepiacej pásky, balónov, porcelánu či elektroskopu merajúceho elektrický náboj. Zdroj: Mária Jánošíková

Aj napriek vyšším počtom žiakov v triedach sa jeho kolegom z iných škôl úspešne darí praktické aktivity do fyziky zaraďovať. Patrí k nim napríklad Monika Mišunová z Gymnázia v Trstenej, ktorá sa svojim žiakom rozhodla tému akustiky predstaviť pomocou hudobných nástrojov. Žiaci si na hodinu priniesli vlastné nástroje, medzi nimi aj heligonku, ktorú rozobrali a na jej častiach si ukázali princípy ladenia, tlmenia či tvorby prievanu. Hodinu si spríjemnili tým, že si nakoniec spoločne zahrali.

Téma, ktorej ukážka na vyučovaní môže vyvolávať kontroverziu, je rádioaktivita. Aj keď treba byť pri jej demonštrácii opatrný, Roman Toček z Gymnázia Hodžu v Liptovskom Mikuláši sa vynašiel. Množstvo rádioaktivity v rôznych veciach so žiakmi zmeral pomocou Geigerovho počítača, senzoru ionizačného žiarenia. Skúšali ho prikladať k banánom, obiliu z Ukrajiny, starému televízoru či k pohárom farbeným uránom, pričom čím vyššie číslo snímač ukázal, tým viac rádioaktívneho žiarenia objekt vyžaroval

Princíp vzniku melódie si učitelia ukázali na rozobratej heligonke. Zdroj: Mária Jánošíková

Vanovičových dní sa zúčastnila aj Klára Velmovská z FMFI UK v Bratislave s nápadom, ako zapojiť do vyučovania fyziky termokameru. Vďaka farebným prechodom medzi studenou modrou a teplou oranžovou môžu žiaci pochopiť šírenie tepla v materiáloch či ako chladne voda.

Rovnako inšpiratívnymi boli aj ukážky pracovných listov od Ruženy Mrvovej z Gymnázia Pavla Országha Hviezdoslava v Dolnom Kubíne. Študijné materiály vytvorila pre zjednodušenie zápisov žiakov a obsahujú doplňovania slov, predpripravené grafy, úlohy s rovnicami či výpočty. Pomohli jej najmä počas korona krízy na online vyučovaní. Aj keď jej dlho trvalo vytvoriť materiály, s kolegami sa s nimi neváhala podeliť na Vanovičových dňoch.

Termokamera cez sklo teplotu nezmeria. Zdroj: Maria Jánošíková

Stretávať by sa mali nielen fyzikári

Podujatie zastrešila pani riaditeľka Darina Súderová z Gymnázia Viliama Paulinyho-Tótha v Martine. Spoločne s ostatnými riaditeľmi zo Žilinského kraja vytvorila cluster škôl, ktorý má podnietiť vznik podobných podujatí. „Poukazujeme tým na nevyhnutnosť vzájomného zdieľania skúseností učiteľov. Vanovičove dni fungujú desaťročia a vnímame ich ako východisko v ceste budovaní ďalších stretávok. Mnohé veci by sa posunuli dopredu, ak by sa takto stýkali učitelia aj iných predmetov. Fyzikári majú medzi sebou vytvorenú peknú kultúru.“ Jedny z plánovaných stretnutí by sa mali týkať tém ako práca s textom či sebahodnotenie žiakov.

Dôkazom dôležitosti podujatia je aj spätná väzba učiteľov. „Vo svojej výuke som sa na Vanovičových dňoch inšpirovala docentom z FMFI UK Františkom Kundracikom a jeho píšťalkami. Keď sme v škole brali akustiku, ukázali sme si na nich stojaté vlnenie. Na Vanovičových dňoch sa stretávajú dobrí učitelia so zaujímavými nápadmi, ako do výuky zapojiť viac aktivít a žiakov,“ uzatvára Patrícia Lališová z Gymnázia v Tvrdošíne.