Prečo si od hudby upustil a dal si sa radšej na stranu informačných technológií?

U nás doma sme hudobníci takmer všetci, avšak berieme to len ako voľnočasovú zábavu a radosť. Nástroju som sa venoval kedysi viac, hranie mám však stále veľmi rád. Ako malý som sa veľa rozprával s otcom o technických veciach a problémoch, ale najviac ma to chytilo až vtedy, keď som sa stretával s bratrancom a sesternicou, ktorí sú orientovaní na matematiku, fyziku a programovanie. Počas našich rozhovorov ma IT oblasť začala fascinovať viac a viac.

Čím si vo svete informatiky začínal?

Bolo to v deviatom ročníku, keď som začal vytvárať webstránky. Zjednodušenú prácu sme robili aj na informatike pred strednou školou a už tam, ak ma niečo zaujalo, tak som si k tomu sám sadol a zisťoval o tom viac. Časom som vytvoril svoje prvé dielo, ktoré by som dnes už stránkou síce nenazval, ale dodalo mi to impulz prihlásiť sa na technické lýceum. Celý prvý ročník sme riešili precvičovanie algoritmického myslenia a základy programovania. Ďalší rok sme mali predmet webových technológií, kde sme sa učili o fungovaní a bezpečnosti stránok a tam sa mi potvrdilo, že weby sú to, čomu sa chcem venovať naplno.

Spomenul si myslenie v algoritmoch, čo to znamená?

Algoritmus je rozoberanie postupu úloh, ktoré nám dohromady dajú výsledok. Pokúsim sa to ukázať na niečom zo života, napríklad na viazaní šnúrok na topánke: človek – inteligentná bytosť od prírody – sa príliš nad niečím takým nepozastavuje, jednoducho sa zohne a urobí mašličku. Pri algoritmickom zmýšľaní si však ako programátor uvedomujem, že dať počítaču takýto úkon je zložité. Musí dostať komplexné inštrukcie a informáciu o každom detaile, a teda „ najskôr sa zohni, vystri nohu, zober šnúrky a uviaž mašličku“. Mimo to je potrebné zvažovať, ako úkony usporiadať, aby som dostal výsledok čo najrýchlejšie a tiež koľko to vydá energie a dát. Takýmito výpočtami sa dokážem dopracovať k najefektívnejšiemu kódu. To je už celkom pokročilá informatika, ale aj na ňu nás v škole pripravujú.

Prelína sa algoritmické myslenie do každodenného fungovania programátorov?

Áno a občas mám pocit, že mi to mierne škodí (smiech). Niekedy mám tendenciu všetko vysvetľovať. A tiež podobne, ako aj iní programátori, pociťujem mierne sklamanie z toho, že nemám ako ľuďom povedať, čo som dokázal. Keď doktor zachráni život, jeho zásluha je zreteľná, ale kódy za programom nie sú príliš na očiach.

Vráťme sa ešte k škole. Doceňujú tu tvoju snahu za rámec bežných stredoškolských povinností?

Áno, dostal som šancu si zahrať v prezentačnom videu pre technické lýceum, ako jeden zo študentov, ktorých naši učitelia považujú za ambicióznych, učenlivých a reprezentujú školu. Som veľmi vďačný, že ma takto vnímajú. Škola mi aj ponúka možnosti na zdokonalenie mojej práce.

Aké sú to možnosti?

Na predmete počítačová grafika som niekoľkokrát prezentoval svoje práce a za túto podporu som veľmi rád. Vo všeobecnosti si ale myslím, že škola ma na moju prácu nepripravila, skôr by som povedal, že mi dala vedomostný základ. Na technickom lýceu máme každý rok vystavané predmety ako jeden široký obzor tém a už je len na nás, ktorým smerom sa chceme vybrať. Takto som veľmi ľahko zistil, že chcem ísť do tvorby webstránok vážnejšie, teraz je to už viac o samoštúdiu.

Nechcem vykresľovať stereotypy, ale mnoho ľudí v IT sektore pracuje radšej osamote. Ty naopak na svojej webstránke www.vancoweb.online spomínaš, že komunikácia je veľmi dôležitá, ako ju vnímaš v školskom prostredí?

Vidím vzor vo svojom otcovi, ktorý ma k práci s ľuďmi viedol už odjakživa a sám som zistil, že komunikáciou sa veci najlepšie vyriešia. Čo sa týka školy, s učiteľmi som si vytvoril veľmi dobré vzťahy. S tými, ktorí nás učia IT predmety, si viem sadnúť a podiskutovať o témach, ktoré riešim aj mimo školských zadaní. Veľmi by som sa potešil, ak by som s nimi mohol ostať v kontakte aj po maturite, pretože sú to skvelí ľudia. V informatike majú obrovské skúsenosti a k nám žiakom pristupujú ľudsky, za čo si ich veľmi vážim. Vnímam, že učenie je pre nich životné poslanie a cez neho nám dávajú odkaz pre ďalšie generácie, čo mi pripadá miestami až také poetické (smiech).

Martin Vančo na stretnutí so svojim učiteľom počítačovej grafiky Rastislavom Hollým. Autor: Mária Jánošíková

Vnímaš to tak, že učitelia vám uľahčujú štúdium svojim prístupom?

Naša škola je síce náročná, ale zároveň sa nám v nej individuálne venujú. Ak mám s čímkoľvek problém alebo chcem vedieť viac, s učiteľmi sa stretnem aj mimo vyučovania, aby sme to mohli vyriešiť. V tom si ich angažovanosť pomôcť nám veľmi cením.

Ako si spomínal, svojej strednej škole si pomáhal so zviditeľnením. Prečo by sa malo o informačné technológie zaujímať viac ľudí?

Benefit štúdia informatiky spočíva v tom, že ponúka kreativitu a človeku sa tak otvára sloboda. Motiváciou sú pre mnohých aj peniaze, ale mňa baví to, že programovaním hľadám problémy a riešim ich. Prepájať toto s komunikáciou ma napĺňa. Taktiež si myslím, že IT ponúkajú človeku možnosť vytvoriť si niečo vlastné, napríklad aplikáciu, stránku či aj nákupný zoznam. Chvíľu to síce potrvá, ale za niekoľko večerov si môžem naprogramovať presne to, čo potrebujem a pritom sa naučím kopec nových vecí.

Nie je ti informatika blízka tým, že kreativitou sa v niečom podobá hudbe?

Áno, programovanie by som prirovnal k hudobníkom – tí sa najskôr naučia hrať na hudobný nástroj a po čase, keď ho ovládajú, si vedia zložiť dokonca aj vlastnú skladbu. Podobne je to aj v informatike, kde má človek ako hudobný nástroj počítač a programovací jazyk, v ktorom si môže napísať vlastné aplikácie a tak navrhnúť riešenia, ktoré môžu neskôr ľudstvu uľahčovať život.

AUTORKA: Mária Jánošíková