Anička, odjakživa si ťa pamätám ako vášnivú klaviristku, kedy sa v tebe vynorila fascinácia pre medicínu?

Bavila ma veľmi dlhú dobu aj popri tom, ako som bola hrou na klavír unesená. Veľmi ma však na medicíne fascinuje komplexnosť a prepojenosť ľudského tela – stačí niekde drobná chyba a môže to mať obrovské devastačné následky. Ľudia často vnímajú jednotlivé oddelenia, ako je onkológia či psychiatria… Ale v skutočnosti sú tieto oblasti veľmi poprepájané. Niekedy sa stretávam s názorom, že psychiatria rieši len duševné príčiny a že rieši ľudí posadnutých duchmi. No výskumy naozaj ukazujú, že naše telo a tráviaci systém priamo interaguje s mozgom, a to má veľmi veľký vplyv na to, ako sa cítime a správame. Najviac ma teda fascinuje v psychiatrii výskum, prepojenie s ostatnými medicínskymi oblasťami a poruchy príjmu potravy. Je to pomerne nepreskúmaná oblasť a je v nej skrytých mnoho tajomstiev.

Vedeli ste?

Anorexia je závislosť od nejedenia. V mozgu sa vytvoria inak nastavené nervové dráhy, ktoré signalizujú, že človek sa cíti dobre práve vtedy, keď neje.

Keď hovoríš o predsudkoch voči psychiatrii, s akými si sa stretla a akú mienku máš o nej ty?

Je to pomerne mladý odbor, v ktorom neustále prebiehajú výskumy a len málo vecí sa vie. Preto sa táto oblasť posúva stále rýchlo dopredu a zlepšuje sa. Je to také tajomné a častokrát to preto nie je brané ani vážne. Keď človek nemá o psychiatrii moc naštudované, ľahko skĺzne napríklad k odsudzovaniu detí, že sú zle vychované alebo dokonca posadnuté duchmi. Baví ma vyvracať tieto predsudky.

Ako sama spomínaš, psychiatria je pomerne mladý odbor. Vidíš v nej preto teraz nejaké nedostatky, ktoré by si rada napravila?

Veľmi rada by som psychiatriu sprístupnila ľuďom, na Slovensku máme totižto len 45 detských psychiatrov a navyše, celá je centralizovaná v Bratislave. Napríklad, lôžok pre deti s poruchami príjmu potravy je len päť na celom Slovensku. Veľmi dlho sa na ne čaká a je takmer nemožné sa k lôžkam dostať. Zatiaľ to skrátka nie je taká prestíž, ako keď niekto povie „som neurochirurg“ (smiech).

Okrem toho vyhľadávajú ľudia pomoc veľmi neskoro, pretože sa o týchto problémoch stále príliš nerozpráva. Taktiež u nás na Slovensku nie je komunitná starostlivosť o pacientov, psychiatria je tu ponímaná skôr len ambulantne. To znamená, že keď je človek hospitalizovaný, naučí sa fungovať len izolovaný v pohodlí a potom je zrazu hodený do normálneho života, čo je veľmi neefektívne.

Zaujatá mladá vedkyňa Anna rieši experiment uprostred krajského kola chemickej olympiády.

Ty už však teraz robíš veľa preto, aby sa tieto nerovnosti a súčasné problémy psychiatrie napravili. Ako konkrétne?

S kamarátkou som založila blog Čo oči nevidia, kde sa k nám po čase pridalo viacero ľudí a tiež sme sa spojili s projektom Inako. Zameriavame sa hlavne na vzdelávanie o duševnom zdraví na školách a u detí, momentálne sa venujeme týmto témam aj na sociálnych sieťach, keďže workshopy teraz nie je možné zorganizovať. Blogom ukazujeme, že duševné poruchy sú vážne choroby, okolo ktorých je veľa stigmy a tú vyvraciame. Hovoríme o tom, ako sa ľudia cítia v mnohých typických situáciách, napríklad počas záchvatov, ktoré môžu pre zdravého človeka vyzerať len ako scény pre pozornosť. Tiež približujeme, čo sa s postihnutým vnútri deje a usmerňujeme blízkych, ako sa majú v danú chvíľu zachovať.

Taktiež som si ale všimla, že si na svojej škole založila študentskú firmu MEDCON.

Áno, celé to vzniklo tak, že som spolu s kamarátkou chcela usporiadať študentskú, prípadne medzinárodnú medicínsku konferenciu na Slovensku. Neskôr sa k nášmu nápadu pridali aj ďalší, dnes je nás v projekte cez dvadsať. Časom sa však veľa vecí zmenilo, keďže prišla pandémia, naša konferencia prestala vyzerať reálne. Nechceli sme ju za žiadnych okolností organizovať online.

Organizačný tím MEDCON-u navštívil spolu s výhercami súťaže Žurnalistika pre mladých vedcov Ústav molekulárnej biomedicíny v Bratislave.

Čomu sa teda v MEDCON-e venujete teraz? Akú rolu zastávaš v projekte ty?

Momentálne ponúkame niekoľko vzdelávacích aktivít, ktoré zastrešujem aj ja, napríklad letné sústredenie, súťaž Žurnalistika pre mladých vedcov a Korešpondenčný seminár z medicíny (KaSMED). Vo firme je potrebné sa starať aj o iné náležitosti, napríklad financie, ktoré má na starosti Terka Jurášová, projektová manažérka a spoluzakladateľka MEDCON-u, ale moja parketa sú aktivity.

Bez pochýb môžeme teda povedať, že budúci medici si môžu u vás vyberať spomedzi širokej škály aktivít. Ktorá z nich je však tvoja najväčšia „srdcovka“?

Pre mňa je veľká láska jednoznačne KaSMED. Minulý rok po lete sme mali menšiu krízu, nevedeli sme, čo bude s projektom ďalej. Tak som navrhla, čo keby sme zorganizovali korešpondenčný seminár so skutočnými medikmi? To tu ešte predsa nemáme. V tej dobe Terka zvažovala, že odíde, ale tak ju nápad nadchol, že nakoniec sa rozhodla ostať a dokonca kvôli tomu aj vystúpila z iného projektu. Znovu nás to spojilo.

Páči sa mi, že v KaSMED-e spolupracujeme s odborníkmi z lekárskej fakulty v Bratislave, sami ako stredoškoláci by sme to nemali na takej úrovni. Dovolím si tvrdiť, že sme vďaka nemu aj známejší, pretože nič podobné na Slovensku ešte nie je. Venuje sa špecificky medicíne, v čom spočíva jeho jedinečnosť. Ani prípravné kurzy na prijímacie skúšky na lekárske fakulty nie sú tak konkrétne, pretože riešia chémiu, biológiu a fyziku všeobecne. Chceli sme, aby si mohli študenti u nás vyskúšať, či je medicína skutočne to, čomu sa chcú venovať. Minimálne ja som ten typ človeka, ktorý nechce čakať, kým pôjde na univerzitu. Nechcem vedieť zašívať rany až v treťom, štvrtom ročníku, ale chcem to vedieť teraz (úsmev). A verím, že nie som jediná.

Vybavenie Ústavu molekulárnej biomedicíny zaujalo nejedného člena tímu MEDCON.

Ak teda správne chápem, úlohy v KaSMED-e orientujete úzko na prax. Čo je ich náplňou a ako vám dopomáhajú profesionáli z univerzity?

Je vyskladaný z projektových úloh, obsahuje napríklad reálnu diagnostiku, kde zapojení dostanú EKG, krvné výsledky alebo rôzne röntgenové snímky. K tomu sme pripravovali detailný popis pacienta a úlohou súťažiacich bolo, aby prišli na diagnózu. Museli objasniť, prečo je to práve tá diagnóza a obhájiť svoj liečebný plán. Tiež sa sústredíme na komunikáciu pacienta a lekára, pretože práca doktora nespočíva len v napísaní diagnostiky a liekov, ale je potrebné to veľmi dobre vydiskutovať.

 Moja obľúbená úloha sa týkala pohybového aparátu. Išlo o pani, ktorá odchádzala z kostola, padla na ruku a zlomila si ju. Už to bola jej niekoľká zlomenina za rok, čo sa muselo zohľadniť. K úlohe prislúchali röntgenové snímky, krvné výsledky a ďalšie problémy, pani mala aj bolesti chrbta. Museli pomenovať, aké lieky bude potrebovať, zmeny v životnom štýle, ako naplánovať ďalšiu kontrolu, ako sa bude ďalej postupovať, či sa bude rovno operovať alebo reponovať. Chceme sa priblížiť k praxi čo najviac to len ide.

Prečo si nemôže pani nechať hneď po úraze sadrovať ruku?

Pretože opuch okolo zlomeniny sa mohol ešte stále zväčšovať, pričom by mohol následne vznikať otlak ciev, nervov a tiež by mohlo dôjsť k odumretiu končatiny. Preto najskôr dostala len o niečo slabšiu dlahu.

(výber z úloh KaSMED)

Wau, musím uznať, že úlohy máte skutočne prepracované. Skúšala si sa okrem iného zapájať aj do predmetových súťaží?

Na gymnáziu som robila biologickú aj chemickú olympiádu, ale na krajské kolo som postúpila len z chémie. Ďalší rok sa mi už viac darilo a dostala som sa na dvojtýždňové sústredenie pre najúspešnejších riešiteľov. Nebola som síce nijak zvlášť ocenená, ale zúčastniť sa sústredenia mi veľmi pomohlo. Stretla som tam veľa skvelých ľudí, zažila som množstvo prednášok a robili sme veľa laboratórnych prác. Vo všeobecnosti sa však viem viac realizovať a učiť skrz projekty. Preto som si vyskúšala aj deväťmesačný mentoringový program Talent Guide pod záštitou LEAF, kde som sa naučila viac o programovaní a prezentovala som na Juniorskej vedeckej konferencii svoj projekt zameraný na fyziku.

Anna predviedla svoj talent skladbou Valčík e moll, Op. Posth od Fryderyka Chopina.

Nakoniec by som sa však ešte rada vrátila k hudbe. Akú vidíš paralelu medzi hrou na klavír a medicínou?

Povedala by som, že v komplexnosti. Za každým koncertom je veľa tvrdej práce, celkového štúdia a roky trénovania. Dôležité je aj analyzovanie diela, aby som vedela, aké emócie, pohyby a výrazy do hry vložiť a v neposlednom rade aj poznať autora a vedieť, za akých udalostí jeho dielo vzniklo. Hra na klavír je skutočne komplexná a pri každom pohybe treba rozmýšľať nad mnohými vecami, a tak to vidím aj vo výskume v medicíne. Napríklad, keď má lekár operáciu alebo diagnostiku, koľko štúdia za jeho prácou stojí a koľko vecí musí mať na pamäti? Podobne ako pri hudbe vnímam techniku, melódiu a výrazy veľmi prepojene, aj v medicíne je dôležité mať základný prehľad v iných oblastiach, nielen v tej, ktorej sa lekár venuje.

„Nechcem čakať, kým pôjdem na univerzitu. Chcem to všetko vedieť už teraz.“

Kde môžete k Aničkiným projektom bližšie nahliadnuť?

Blog Čo oči nevidia: https://www.coocinevidia.com/

Študentská firma LEAF Academy MEDCON: https://www.mmedcon.com/