Mladá chemička Katarína Slimáková: Farby látok sa dajú zistiť aj bez laboratória, zlúčeniny som sa naučila programovať

Tvoja mama a sestra sú chemičky, inšpirovala si sa so zameraním v rodine?

Ako malá som zdieľala izbu so sestrou, ktorá je odo mňa výrazne staršia a keď som mala nastúpiť do školy, tak ona sa akurát pripravovala na maturitu z chémie a vysokú školu. Vždy mala okolo seba veľa kníh s periodickou tabuľkou prvkov a prirodzene ma ťahalo do toho nazerať. Zaujalo ma to a dnes sa chémiou bavíme spoločne. Sestra má už rodinu, s jej deťmi sme skúšali napríklad kryštalizáciu a najviac sa im páčilo prelievať farebné vody.

A čo teba ako malú na chémii fascinovalo?

Priznám sa, že keď sme v škole s chémiou začínali, tak som sa jej dokonca bála a nemala som pocit, že by som v nej akosi výraznejšie vynikala. Potom ma na škole presvedčili, aby som vyskúšala olympiádu. Sprvu som sa na to necítila, ale pri riešení úloh som zistila, že v zadaniach máme skúmať pomerne fascinujúce javy. Spomínam si napríklad na praktické cvičenie, čo som robila v laboratóriu prvýkrát sama: dostala som štyri rôzne látky a mojou úlohou bolo priradiť k nim názvy podľa chemických reakcií. Prišlo mi skvelé, že som si mohla v chémii niečo zaujímavejšie samostatne vyskúšať.

Takže, chémia ťa začala baviť až na súťažiach?

Áno, pretože v škole sa v nej preberá všetko zrýchlene a len „z každého rožku trošku“. Na všetko zaujímavé som narazila až v úlohách olympiád. Ale nie všetko mi je blízke, napríklad biochémia. Pracuje sa tam s veľkými vzorcami a zložitými reakciami, ktoré treba veľakrát poznať naspamäť. Mám radšej logiku. V poslednej dobe ma nadchla všeobecná chémia, ktorá sa zaoberá tým, ako fungujú častice na najmenšej úrovni a ako dochádza k ich vzájomnej interakcii, čo je samotný základ chémie.

Táto oblasť chémie úzko súvisí s fyzikou, aj jej si sa venovala na gymnáziu?

Aby som prehĺbila svoje znalosti, zúčastnila som sa matematickej olympiády a aj letnej školy Trojsten zameranej na matematiku. Nepovažujem sa za príliš znalú vo fyzike, ale vo všeobecnosti prírodné vedy spolu veľmi spolupracujú. Často sa mi stáva, že ani neviem posúdiť, či je samotný jav fyzika, biológia alebo chémia.

V tomto smere chémie sa medziodborové zameranie jednoznačne hodí, ostaňme ale pri chémii. Utkvela mi v hlave jedna myšlienka stredoškolského učiteľa: „Pokusy sú v chémii za odmenu“. Tešíš sa vždy do laboratória?

Je pravda, že študenti na strednej škole sa dostanú k praktickým úlohám zriedka a po teoretickom a často abstraktnom učive je to pre nich odmena. Verím, že na vysokej škole bude pre experimenty viac priestoru. S každými praktickými cvičeniami prichádza na rad aj vypracovanie protokolov, ktoré sú už skôr ako za trest (smiech).

Čo v tebe vyvolalo impulz, že sa chceš zapájať do súťaží?

Najskôr ma motivovalo to, že som v tom bola dobrá. Neskôr som sa dostala na letnú školu chemikov a tam som stretla ľudí, ktorí sa o chémiu veľmi zaujímajú a to ma presvedčilo. Učitelia nám zvyknú hovoriť, že kamarát je ten, kto má rovnakú poruchu ako ty, takže v tomto sme sa na olympiádach našli (smiech). Aj vyučujúci, ktorí pre nás letnú školu pripravovali, boli svojim špecifickým správaním nezabudnuteľní. Bolo vtipné, keď nám každý profesor hovoril, že práve jeho oblasť chémie je najdôležitejšia. Upozorňovali nás, že nám to budú vravieť aj ostatní, ale že to nie je pravda (smiech). Z niektorých prednášok som najskôr odchádzala s tým, že som sa naučila nové grécke písmená a vôbec som nevedela, čo znamenajú. Keď som ale niekoľko večerov strávila nad knihami, začali mi písmenká dávať zmysel.

Spočiatku nebýva zvyčajne nič jednoduché, ako vtedy improvizuješ?

Metódou pokus-omyl (úsmev). Skúšam rôzne spôsoby, ako sa dopracovať k výsledkom, improvizácia je nevyhnutná v každom prípade, pretože nie je v ľudských silách sa pripraviť úplne na všetko. Vždy príde niečo nečakané a na olympiádach je to normálne. Keď sa dostavia pocity bezmocnosti, je fajn vypnúť, ísť na chvíľu von a robiť niečo iné. Bežne sa to stáva a treba si z toho zobrať ponaučenie a skúsenosť, ako pracovať sám so sebou.

Na to, aby si sa dostala na letné sústredenie chemikov, si musela vypracovať niekoľko zadaní korešpondenčného seminára z chémie (CHEMoUK), v ktorom si sa umiestnila na treťom mieste. Ako si sa pripravovala?

Ani jedna úloha si nevyžadovala laboratórium, ale príprava ku každej bola iná, pretože zadania boli tvorené rôznymi autormi. Niektoré mali uvedené presný postup riešenia, napríklad ako u teoretickej a počítačovej chémie. S ňou som sa dovtedy nikdy nestretla a neviem si predstaviť, ako by som ju riešila sama. Úlohou bolo zostrojiť vlastnú zlúčeninu v programe podľa zadaných parametrov, napríklad maximálny počet atómov uhlíka. Podľa toho som zisťovala, akú mala látka farbu.

Takže namiesto toho, aby si zlúčeninu namiešala v laboratóriu, tak si si ju naprogramovala?

Áno, zo zistených parametrov som vďaka programu vygenerovala zlúčeniny. Väčšina z nich bola žltooranžovej farby. Všetko som musela zadávať postupne, pretože podľa veľkostí dát trvalo moje príkazy spracovať. Taktiež, čím väčšia bola zlúčenina, tým dlhšie ju program spracovával. Pamätám si, ako som toto zadanie riešila dlho do noci a keď som stratila nervy, tak som to nechala na ráno (smiech).

Na konci sústredenia vás čakal „Deň v koži vedca“, kde ste sa venovali niekoľkým výskumom. Ktorého si sa stala súčasťou?

Spolu s kamarátkou som pracovala so substituovanými binaftylmi. Tieto zlúčeniny sa dajú využiť ako takzvané foto-prepínače, teda v určitých svetelných podmienkach zmenia štruktúru a vlastnosti. Môžu byť využité napríklad v slnečných okuliaroch – keď sa dostanú na slnko, tak stmavnú a zas naopak, v tieni zosvetlia. Bola to prvá vážnejšia a zároveň najťažšia vec, ktorej som sa v laboratóriu venovala.

Svoje výsledky ste na záver prezentovali na malej konferencii, čo ti to prinieslo?

Bola to prvá prezentácia, v ktorej som dostávala aj otázky, čo ma naučilo spolupracovať – kamarátka si spomenula na popis daného javu a ja som vedela, ako sa proces volá. Takto sme spoločnými silami zodpovedali otázky. Na vytvorenie prezentácie sme dostali krátky čas, vďaka čomu som musela rozmýšľať efektívne. Je veľmi hodnotné vedieť prednášať vedecké poznatky nezasväteným poslucháčom. Pokiaľ máme zaujímavý či dokonca revolučný výskum, ale nevieme ho predať, príliš ďaleko sa s ním nepohneme.

Keď sa pozrieš na podujatie a súťaže s odstupom času, aký vidíš rozdiel medzi učením sa chémie na vyučovaní a tým, čo si zažila mimo školu?

Určite ten, že v škole sa učivo preberá veľmi rýchlo a na olympiádach sa ide viac do hĺbky. Taktiež som na súťažiach mohla pracovať viac samostatne. Chápem ale, že v škole na takéto činnosti nie je priestor. Keby sme si mali toľkí všetko skúšať, nebolo by to príliš bezpečné. S niektorými chemikáliami sa v škole ani pracovať nemôže a na olympiádach nás strážili lektori. Okrem iného mali moji spolužiaci na gymnáziu v porovnaní so mnou väčší strach zo samostatnej práce s chemickými látkami. Tiež sa mi veľmi páči, že každý študent na olympiáde môže chodiť na špeciálne prednášky na vysokých školách. Musím však uznať, že na mojej strednej škole sa mi venovali dostatočne.

Bola to tvoja mamina, ktorá na tvojom bývalom gymnáziu učí chémiu?

Hlavne prvý rok, keď som sa rozhodla zapojiť. Mama mi to vlastne navrhla. Ale aj v rámci iných predmetov sa mi dostalo veľkej podpory. Učitelia mi dávali rôzne materiály, keď som potrebovala dohnať učivo z vyšších ročníkov. Ich pomoc je veľmi dôležitá, na druhú stranu chápem, že na vyučovaní sa nechcú venovať všetkému príliš dopodrobna. Mnohé témy, ktoré rieši chemická olympiáda, sú na vysokoškolskej úrovni. U nás mi vyšli v ústrety, keď ma nechali chodiť na vysokoškolské prednášky, čo znamenalo neúčasť na mojom vyučovaní. Som rada za akúkoľvek pomoc, ktorú som od svojich učiteľov dostala, pretože to nie je samozrejmosť. Sú aj školy, kde študentov od súťaží odhovárajú.

Vážne? To počujem prvýkrát.

Stalo sa to mojej kamarátke, chcela sa zapojiť, ale učitelia ju odmietali. Aj napriek tomu sa rozhodla olympiádu vyskúšať, ale časom to vzdala, pretože bez pomoci boli pre ňu úlohy náročné. Stratila motiváciu, keďže ju každý na škole odhováral. Škoda, bola veľmi šikovná.

Čo si zistila o učiteľoch vďaka príprave?

Že aj oni sú len ľudia, zblížili sme sa cez rôzne debaty. Napríklad, ako funguje život vedca na Slovensku, obzvlášť u žien. Dlho študujú a po škole sa následne získavajú ešte odbornosť a prax. Preto ťažko hľadajú kompromis medzi kariérou a rodinným životom.

Kde všade okolo nášho života vnímaš chémiu?

Veľmi ma láka preskúmať, ako vznikol život. Ako sa mohlo zo všetkého anorganického poskladať niečo živé a tak komplexné ako sú rastliny, živočíchy či ľudia. Prítomnosť chémie vnímam v našom tele, liekoch, rastlinách, ekológii a aj v materiáloch. Veľmi ma teší, že v posledných rokoch sa taktiež viac dbá na zelenú chémiu, aby výroba nezaťažovala životné prostredie.

Zhrnutie Katkiných úspechov:

AUTORKA: Mária Jánošíková