Pavol Kubinec – finalista CDI 2017

Neviem, kedy ste naposledy boli na strednej škole vy, ale my už dávno. Keď sme prešli dverami 1. súkromného gymnázia v Bratislave, bol piatok, tri hodiny poobede. Prišli sme za pánom učiteľom Pavlom Kubincom. Bol to zvláštny pocit, niečo medzi nostalgiou a nervozitou – tou pravou, školskou, ktorá vyviera až zo spodku žalúdka. Každým krokom k učebni fyziky bola čoraz väčšia. Chodbami nás viedla riaditeľka Mária Smreková. Keď otvorila dvere do laboratória fyziky, zostali sme prekvapene stáť.

V triede znela hlasná vrava, na laviciach rozložené stojany, ponad hlavy nám lietali bubliny, ledva počuteľne bzučal reproduktor. Podávame si ruku s pánom Kubincom a začíname sa vypytovať, čo sa to v laboratóriu deje. „Pri prvom experimente skúmame bublifuk. Cieľom je zistiť, od čoho závisí veľkosť bublín aj to, koľko ich je… experiment kamerujeme a budeme ho analyzovať. Druhý tím sa snaží vytvoriť akustickú levitáciu. Mali by dosiahnuť, aby ľahké predmety levitovali vo vzduchu na stojatej akustickej vlne,“ hovorí pán Kubinec.
Na pánovi učiteľovi po celom týždni v práci nie je vidieť únavu, o fyzike hovorí s úžasným zanietením. Oči mu žiaria aj keď si spomína na dávnejšie roky. Študentov na súťaž Turnaj mladých fyzikov pripravuje už dve dekády. Jeho žiaci sú často medzi najlepšími na Slovensku a aj on sám ich neraz sprevádza na medzinárodných kolách súťaže: „V roku 2014 som bol ako teamleader slovenského tímu na finále Turnaja mladých fyzikov v Anglicku. Naše družstvo získalo zlaté medaily a v absolútnom hodnotení nás predbehlo iba družstvo Singapuru o 0,1 bodu. Bol to veľký úspech, ale ja osobne vo všeobecnosti tieto záverečné štádiá súťaží nemám rád. Som vždy veľmi nervózny a neviem, ako sa nám podarí predať to, čo sme urobili. Oveľa radšej mám, keď bádame. Minulý rok sa nám takým špeciálnym zariadením podarilo odsledovať pohyb teplého vzduchu. To bolo skvelé.“

Hoci sme sa s pánom učiteľom Kubincom ešte len zoznámili, už je nám všetko jasné. V srdci mu stále žije 15-ročný bádateľ s chuťou dobyť vesmír. Každý deň s fyzikou je dobrodružstvo, každé meranie je krokom k fantastickému objavu. V školskom laboratóriu vládla iskrivá atmosféra vzrušenia, ktorá rozpúšťala nervozitu, dodávala odvahu a chuť meniť svet na počkanie.

„Úlohy, ktoré riešime, nie sú bežné zadania školského typu. Pred niekoľkými rokmi sme mali napríklad úlohu, pri ktorej sme mali zistiť, z akej výšky treba pustiť balón s vodou, aby sa rozpľaskol. To študentov veľmi bavilo. Stále boli na dvore a púšťali si balóny,“ spomína pán učiteľ. Zadanie sa im nakoniec podarilo vyriešiť a Pavol Kubinec nepochybuje, že jeho tohtoročný tím bude rovnako úspešný. 15 mladých fyzikov zanietene pracuje, my ich pozorujeme. Mnohých k fyzike priviedol práve Pavol Kubinec. Jeho vlastný záujem o vedu naštartoval starší brat a prekvapivo aj Dionýz Ilkovič: „Spomínam si na prvú učebnicu fyziky, ktorú sme mali doma. Priniesol ju starší brat a to bola práve učebnica od Dionýza Ilkoviča. Fyzika 1 a fyzika 2. Bol som kdesi na strednej škole a ešte som tomu vôbec nerozumel, to prišlo až neskôr.“

Pristavíme sa pri dievčatách, ktoré vyfukujú bubliny a zoznámime sa s Katkou. Práve ona bola jednou zo študentov, ktorí Pavla Kubinca do súťaže o Cenu Dionýza Ilkoviča nominovali: „Je to učiteľ, ktorý má vždy niečo nové. Je neuveriteľné vidieť jeho nadšenie. Veľmi ma to motivuje. Ukázal nám, že keď si budeme veriť a pracovať na sebe, budeme úspešní.“ S Katkou súhlasí aj Filip. Na Turnaj mladých fyzikov sa prihlásil na skúšku ako prvák, až sa nakoniec fyzika po troch rokoch stala jeho najobľúbenejším predmetom: „Pre väčšinu ľudí je to, čo robíme nepochopiteľné. Neveria, že niečo tak málo obľúbené ako fyzika, nás môže baviť až tak, aby sme trávili piatkové popoludnie v škole. Je to aj o obrovskej obetavosti Pavla Kubinca, ktorý tu zostáva s nami. Vôbec by to nemusel robiť, ale chce nám odovzdať to, čo vie, chce nám pomôcť a obohatiť nás.“

Študenti sa na Turnaji mladých fyzikov nezdokonaľujú len v prírodných vedách. Učia sa vystupovať, keď svoje riešenia obhajujú, učia sa pripraviť si prezentáciu aj pracovať v skupine. A podľa riaditeľky gymnázia, Márie Smrekovej, ešte oveľa viac: „Oni vidia toho Paľa a vidia, aký je to človek. Lebo deti sa neučia tým, že im niečo rozprávame o živote, ale tým, ako vystupujeme. Vedia, že je to rovný charakterný chlap, ktorý to, čo povie, myslí vážne a urobí všetko pre to, aby bol výsledok taký, ako si predstavujú. Ale nechá na to prísť deti. Ide mu o to, aby boli motivované a je to tam vidno. Prírodné vedy nás učia pokore. My nie sme tí, čo hýbu nebom a zemou. My len pozorujeme, skúmame a strašne málo vidíme do vecí.“

Keď nás Pavol Kubinec odprevádza na dvor, pýtame sa, kde berie každý deň chuť opäť stisnúť kľučku na dverách fyzikálneho laboratória. Odpoveďou je túžba po poznaní. „Stále je tam niečo nové. Každý týždeň si prečítam o nejakom objave – a už ma to zaujíma, už som zvedavý. Človek sa nemôže niečo naučiť raz a 20 rokov to opakovať. Musí pred sebou vidieť výzvy a snažiť sa zistiť, čo je za tým,“ vysvetľuje pán učiteľ.