Miroslav Kozák – finalista CDI 2017

Čakáme vo vestibule Gymnázium Vavrinca Benedikta Nedožerského. Ozve sa dupot, zrazu k nám beží muž, hlučne nás víta už z polovice schodiska. Miroslav Kozák – aprobácia matematika, chémia. Na začiatku jeho učiteľskej kariéry to bola najmä matematika, teraz to je naopak práve chémia. „Bližšie k chémii som sa dostal pri práci s talentovanou mládežou,“ vysvetľuje pán učiteľ, kým prechádzame školskými chodbami, „bolo to dávno. Veľmi dobre si napríklad pamätám rok 1996, keď sa dvaja moji študenti prvýkrát zúčastnili celosvetovej chemickej olympiády v Moskve. To bola veľká vec. Dnes je to už 20 rokov. Keby ste chceli, vedel by som vám tých najšikovnejších vymenovať všetkých.“

Vchádzame do triedy, v ktorej už sedí najmladšia generácia najšikovnejších. Z lavíc na nás pozerá 17 prvákov, prekvapí nás, že väčšina sú dievčatá. Rozhliadame sa, hľadáme skúmavky, kadičky, kahany, ale pán učiteľ Kozák krúti hlavou. Na to vraj ešte nie je čas, hovorí, pokusy sú za odmenu: „Chémia patrí k ťažkým predmetom. Najmä tá prvácka dá zabrať. Vyžaduje to veľkú pozornosť od vyučujúceho aj od žiakov.“ A tí, ktorých pozorujeme sú úplne sústredení. Pohľady upierajú na rozvetvený vzorec na tabuli a slabikujú jeho pomenovanie. Pán učiteľ vysvetľuje, vzorec zvýraznený farebnými kriedami vyzerá odrazu akosi priateľskejšie. A na záver vysvetlí, ako by znelo správne pomenovanie v angličtine.

Neskôr v laboratóriu stretávame dvoch tretiakov. V plášťoch a s ochrannými okuliarmi vyzerajú ako naozajstní profesionáli. My sa však pýtame na ich začiatky. Peter ešte pred dvoma rokmi o chémii nevedel takmer nič: „K chémii ma priviedol pán učiteľ. Hovoril o nej ako o perspektíve, o možnom budúcom zamestnaní, ale aj o zábave. Venoval tomu celú prvú hodinu. Väčšina triedy sa hneď prihlásila na krúžok. Ja tiež. Chcel som dokázať to, čo ostatní, o ktorých nám rozprával.“ O úspešných absolventoch prievidzského gymnázia študenti nie len počúvajú. Bývalí víťazi chemických súťaží – dnes už často ovenčení univerzitnými titulmi – sa na strednú školu stále vracajú a to nie len na návštevu. Svojim nasledovníkom často pomáhajú s prípravou na chemickú olympiádu. 

„Pán učiteľ dáva už prvákom možnosť prihlásiť sa do náročnejšej kategórie. Niektorí vypadnú, ale niektorým sa darí a zlepšujú sa. A potom na krúžku starší učia mladších, tak to tu funguje,“ vysvetľuje Michal, podľa ktorého má vysvetľovanie pána učiteľa nezameniteľný štýl, „Do svojich prednášok dáva celú dušu. Pri ňom chémia nadchne úplne na inej úrovni. V zápale kričí, na čele má navretú žilu, dáva do toho neuveriteľnú energiu. Veľmi nás to motivuje.“

Mladých chemikov na chvíľu nechávame osamote a ideme sa zoznámiť s pani riaditeľkou Eleonórou Porubcovou. Víta nás v útulnej riaditeľni a už aj rozpráva: „V takejto práci a v takýchto malých mestách nemôžete založiť spoluprácu iba na profesionálnych vzťahoch. Musíme byť aj trochu kamaráti a to aj sme. A nie len trochu. Viete, pán Kozák má veľmi vzácnu vlastnosť. Dokáže sa správať presne tak, ako to situácia práve vyžaduje. Keď treba, je študentom kamarát, keď treba, je otec a keď je treba, je učiteľ. A keď to viete dávkovať tak, ako treba, tie vzťahy sú neuveriteľné.“ Pýtame sa na úspechy, ocenenia, ale aj príbehy a nad všetky pani riaditeľka vyzdvihne jeden, takmer neuveriteľný: „Najvzácnejší príklad, aký sme tu mali je Marek Vician. Je to chlapec, ktorý prišiel zo železničiarskej búdky v neďalekej obci Nedožery Brezany, kde nemali vodu ani kúrenie. Derivácie a integrály sa sám naučil z kníh v dedinskej knižnici. Rodičia boli alkoholici, otec vo väzení. Chlapec bez akéhokoľvek zázemia, ale s obrovskou chuťou a potenciálom. Aj vďaka snahe a podpore Miroslava Kozáka vyhral celoslovenskú chemickú olympiádu a dvakrát bol na medzinárodnom kole v Cambridgi a Tokiu.“

Pán učiteľ Kozák nikdy neuvažoval, že by sa vzdal učenia, že by s chémiou skončil. Pripomína však, že na prvom mieste je rodina, a že hoci je chémia všade, a že je dôležitá, v živote sú aj iné hodnoty. Odprevádza nás zo školy a ešte raz sa zamyslí. „Mal som šťastie na šikovných žiakov, ktorí chceli robiť od začiatku. S takými je to vždy radosť. Dokážu vyvinúť úžasné pracovné nasadenie, to si veľmi vážim. Nie vždy viete hneď na začiatku odhadnúť, že z toho alebo onoho bude top chemik, ale to sa vždy ukáže. Cez prekážky sa potom treba dostať, problémy preklenúť – to má zmysel. Nie všetci musia byť chemici, ale niektorí pôjdu cestou, keď chémiu budú potrebovať. Možno sa v živote dostanú do situácie, keď im, čo sa tu naučili, pomôže.“ dopĺňa na záver Miroslav Kozák.