Jozef Smrek – víťaz CDI 2017

V Michalovciach na nás čakajú. Vďaka cene Dionýza Ilkoviča vie o nás celá škola. Víta nás vrátnik, upratovačka, zástupkyňa školy, riaditeľka aj žiaci. A samozrejme pán učiteľ.

Jozef Smrek začal učiť fyziku na Gymnáziu Pavla Horova v Michalovciach pred 36-timi rokmi a dodnes ju má rád. Keby však šlo len o fyziku, nebolo by to ono, veď v každom vzťahu nastávajú krízy.  S kamarátkou na celý život však našťastie zoznámil desiatky mladých ľudí, ktorí tomu dávajú – ako sa hovorí šťavu.

Do učebne svieti slnko, v lúči svetla sa víri kriedový prach. Študenti pri tabuli počítajú, pripravujú sa na súťaže. Kým študenti hľadajú riešenia, pán Smrek nám vysvetľuje, ako sa pred desaťročiami začal venovať mimoškolským aktivitám: „S krúžkom som začal už v 80-tych rokoch. Štyria zo študentov, s ktorými som pracoval, boli v krajskom kole. Veľmi som si to vážil, hoci vtedy nedosiahli nijaký mimoriadny úspech. Robili sme prvé experimenty, bavilo ich to rovnako ako mňa. Navyše, človek sa na vysokej škole všetko nenaučí, takže som sa tiež stále vzdelával.“ Nasleduje záplava mien úspešných študentov, ktorí sa vo fyzike našli. Pán učiteľ si pamätá všetkých do jedného. Pristavuje sa pri mene Jakub Šafin, ktorý pod jeho vedením získal v roku 2011 zlatú medailu na medzinárodnom kole fyzikálnej olympiády. V Bangkoku vtedy 17-ročný Michalovčan bodoval v konkurencii takmer 400 súťažiacich z 85-tich krajín.

Keď sa pýtame, či študenti do fyzikálnych laboratórií vkročia sami od seba alebo si talenty všíma pán učiteľ, ozve sa v triede tichý chichot. Po desaťročiach práce so študentmi, má už pán Smrek na mladých fyzikov nos. V konkurencii množstva predmetov nadaným študentov pomáha, motivuje ich a učí ich tešiť sa z úspechu: „Keď niečo vyriešia na krúžku alebo na hodine, majú z toho radosť. Myslím, že ich to posúva a vždy im hovorím, že fyzika je vďačná v tom, že odmení dobrých. Naučia sa matematické princípy a potom to už ide.“

Z učebne nás pán učiteľ vedie vedľa do laboratória. Trojica maturantov meria odpor, na tabuli pribúdajú vzorce, zdá sa, že študenti sa zabávajú. Pán učiteľ Smrek nám hrdo hovorí o každom z nich. Do reči sa dáme s maturantkou Sárou. Zúčastnila sa takmer všetkých fyzikálnych súťaží, ktoré existujú, v ďalšom štúdiu chce pokračovať na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského. Spomína si však aj na obdobie, keď ju fyzika nebavila a chcela ju zavesiť na klinec: „Pán učiteľ tu vtedy bol, povzbudzoval ma, nevzdával to a ukazoval mi, akú radosť mu to prináša. Prajem mu, aby pokračoval aj napriek nechuti, ktorú zo študentov niekedy určite cíti.“ Sára je jednou zo študentiek a študentov, ktorí sa rozhodli pána učiteľa na Cenu Dionýza Ilkoviča nominovať. Ďalšou je Katka, ktorá na fyzikálnom krúžku trávi voľné popoludnia napriek tomu, že chce ísť študovať inú oblasť: „O ocenení sme sa dočítali na internete a hneď nám bolo jasné, že ak niekto, tak pán učiteľ Smrek. Je nesmierne obetavý a venuje sa nám aj vo svojom voľnom čase.“

Okrem študentov na Cenu Dionýza Ilkoviča nominovali Jozefa Smreka aj jeho kolegovia na čele s riaditeľkou školy Katarínou Olšavovou. Energicky nám potrasie rukou a po chvíli už spomína. Pána učiteľa Smreka sama zažila ešte ako študentka Gymnázia Pavla Horova: „Je to človek, ktorý je v školstve už desaťročia a so študentmi dokázal fungovať celý čas. Nezaspal na vavrínoch, neustále objavuje nové a nové veci. Prispôsobil sa požiadavkám technológii, prispôsobil sa bádateľsky orientovanej výučbe. Neustále prichádza na nové formy a metódy toho, ako pre fyziku, ktorá je ťažkým predmetom, študentov nadchnúť.“

Keď z michalovského gymnázia odchádzame, na dlhých chodbách sa ozývajú naše kroky. Škola je už prázdna, študenti z fyzikálneho krúžku odchádzajú poslední – ako už neraz. So smiechom spomínajú, ako ich v škole už niekoľkokrát zamkli. Skôr, než sa s pánom učiteľom Smrekom rozlúčime, pýtame sa, či počas dlhých rokov, keď mu mimoškolské aktivity ukrajovali z osobného voľna neuvažoval, že už stačilo. „Neviem si predstaviť, že by som s tým zrazu prestal. Keď do toho človek raz vstúpi, vystúpiť je ťažko,“ hovorí Jozef Smrek s úsmevom.