Medička Ľudmila Kvašňovská: Mladí často netušia, aké príležitosti majú už na strednej škole

Ľudmila bola stredoškoláčka, keď si uvedomila, že biológia a chémia otvárajú množstvo otázok, na ktoré chce hľadať odpovede. Najviac ju lákala spolupráca s vedcami v špičkových laboratóriách. Jej kroky preto viedli do Brna, kde sa s vedou začala zoznamovať vo výskumnom centre CEITEC – Stredoeurópskom technologickom inštitúte. Zaujali ju aplikácie nanotechnológií v liečbe nádorových ochorení (viac o svojom projekte Ľudmila približuje v našom článku). Keď ju pani učiteľka Eva Körmendyová z Gymnázia Jozefa Miloslava Hurbana v Čadci podnietila, aby svoju prácu prihlásila do projektovej súťaže Festival vedy a techniky organizovanej Asociáciou pre mládež, vedu a techniku (AMAVET), dlho neváhala. Jej práca zaujala porotu natoľko, že postúpila na medzinárodnú súťaž International Science and Engineering Fair (ISEF) v Spojených štátoch, kde v roku 2023 úspešne reprezentovala Slovensko.

Zvedavosť Ľudmilu zaviedla na ďalšie výskumné pracovisko v Brne, a to do Medzinárodného centra klinického výskumu (ICRC). Počas niekoľkomesačnej stáže spolupracovala s vedcami na výskume, kde sledovala biologické markery chronického zápalu v tele, ktorý súvisí so starnutím. Chronický zápal vzniká v situáciách, keď sa opakovane porušuje zahojené tkanivo a telo mu nedokáže zabrániť. Oslabený organizmus je následne náchylnejší na ochorenia. Jej úlohou bolo zistiť, ktoré zo sledovaných molekúl v ľudskej plazme súvisia s rozvojom chronického zápalu a zároveň aj so starnutím. Výsledky porovnávala medzi vekovými kategóriami starších a mladších pacientov. Za svoj projekt jej boli udelené dve špeciálne ocenenia na európskej súťaži European Union Contest for Young Scientists (EUCYS) v roku 2024. Svojou spoluúčasťou vo výskumoch by chcela prispieť k lepšej prevencii pred ochoreniami, skôr než sa v organizme naplno rozvinú.

V rozhovore s Ľudmilou sa dočítate:

Tvoja babka vždy chcela mať v rodine lekára. Si prvá u vás, ktorá sa dala na medicínu?

Áno, u nás doma pôsobenie v medicíne takmer neexistuje. Babka vždy chcela mať nejaké vnúča v bielom plášti. Pamätám si, ako mi hovorila, že by som mala ísť za detskú lekárku. Vždy som jej však odpovedala, že to robiť nebudem, pretože som bola skôr orientovaná na humanitné vedy. Až na strednej škole som sa začala viac zaujímať o biológiu a chémiu. Odvtedy nosím biely plášť a veľmi som sa smiala, že nakoniec mala babka pravdu.

Čo bolo impulzom, ktorý v tebe spôsobil záujem o prírodné vedy?

Myslím si, že to bola kvalita výučby na strednej škole, kde som stretla veľmi dobré vyučujúce chémie aj biológie. Boli to práve pani učiteľky Körmendyová a Zeljenková, ktoré vo mne vzbudili veľký záujem o prírodné vedy. Bolo na nich vidno nadšenie, keď rozprávali o svojich predmetoch, a to sa mi veľmi páčilo. Neprišli na hodinu s nastavením, že ju musia ísť odučiť, ale že nám chceli niečo odovzdať – a k tomu mali ešte zaujímavé informácie navyše. Keď videli v niekom potenciál, tak sa ho snažili rozvíjať. Napríklad mne pani učiteľka Körmendyová hovorila o rôznych akciách a súťažiach a podnecovala ma sa ich zúčastniť. Neskôr, keď som mala počas COVID-u veľa voľného času, začala som si hľadať stáže, kde by som sa mohla naučiť niečo nové.

A tak si sa dostala na letnú školu výskumného centra CEITEC v Brne?

Letná škola CEITEC, kde som pracovala s nanočasticami, bol nápad pani učiteľky Körmendyovej, ktorá dostala pozvánku priamo od organizátorov, pretože ju už poznali. Spolu nás bolo na letnej škole osemnásť účastníkov – deväť z Česka a deväť zo Slovenska, z ktorých bolo osem z nášho gymnázia (smiech).

Neskôr som sa prihlásila na Akadémiu ICRC pre stredoškolákov, ktorú organizovalo ICRC v Brne. Bol to jeden seminár, po ktorom sme mali možnosť sa prihlásiť na niekoľko stáží. Ja som si vybrala samotný ústav na FNUSA-ICRC, kde sa venujú imunologickému výskumu. Tam som pracovala na druhom projekte, s ktorým som sa dostala na súťaž EUCYS.

Ako si sa dostala zo stáží k súťaženiu?

Zo súťaží som mala rešpekt – vždy som si myslela, že neviem dosť na to, aby som sa ich mohla zúčastniť. Asi aj preto som nikdy nechodila na vedomostné olympiády na základnej škole. Potom som si však uvedomila, že cieľom je zúčastniť sa, nie vyhrať. Pre mňa nebolo primárnym cieľom ísť na súťaž, ale naberať skúsenosti v laboratóriách. Najprv som šla teda na stáže a neskôr, keď som mala vlastné projekty a výsledky, prihlásila som sa do súťaží.

Ako stredoškoláčka si sa dostala k projektom na úrovni vysokoškolských znalostí – ako si zvládala túto náročnosť?

Predtým, ako som šla do laboratória, som nikdy nerobila s automatickými pipetami. Prvý deň stáže na ICRC som sa preto učila používať všetky typy mechanických pipiet s čistou vodou. Vyskúšala som si tiež svoje prvé PCR aj ELISA (laboratórne metódy molekulárnej biológie používané na detekciu DNA, RNA alebo proteínov, pozn. red.), no ani jedna z metód mi nevyšla, čo bolo demotivujúce. Prvé dni stáže boli náročné, ale časom sa to zlepšilo. Potom prišla analýza dát – aby som sa naučila pracovať so štatistickým programom, prechádzala som rôzne online manuály a videá, ktorým som často ani nerozumela. Týmto som strávila veľa večerov (smiech).

Zjavne sa to však oplatilo, keďže si aj s projektom o chronických zápaloch postúpila z ďalšieho Festivalu vedy a techniky na európsku súťaž EUCYS. Zažila si viacero súťaží – aké vidíš rozdiely medzi projektovými súťažami ISEF v USA, EUCYS v Európe a Festivalom vedy a techniky na Slovensku?

Všade bola vysoká koncentrácia inteligentných a zvedavých ľudí. Mám odtiaľ veľa kamarátov – často sme sa stretli aj na iných súťažiach a konferenciách a doteraz sa spolu bavíme. Určite sú však medzi súťažami rozdiely. Festival vedy a techniky je menšia súťaž, takže sa s ľuďmi odtiaľ dobre poznám a zostávame v kontakte. ISEF je najväčšia súťaž pre mladých vedcov do 20 rokov, kde som stretla študentov z celého sveta a stále tam prebiehal nejaký program, kvôli čomu mi ostalo menej času na socializáciu. Keď to porovnám s EUCYS, na ktorom som bola minulý rok, tak to bolo úplne iné. Všetci sme boli ubytovaní na jednom hoteli, chodili sme do rovnakých reštaurácií a boli sme spolu doslova stále. Okrem toho, EUCYS ponúka všetkým bývalým účastníkom možnosť stať sa dobrovoľníkom na ďalších ročníkoch súťaže, kde sa môžeme znova stretnúť.

Na EUCYS si získala dve ceny – jednou je návšteva kardiovaskulárneho centra v španielskom Madride a druhou je návšteva svetovej výstavy v japonskej Osake. Môžeš nám o týchto cenách povedať viac?

Jednu cena mi porota udelila na súťaži a druhú dodatočne. Dostala som možnosť navštíviť Národné centrum pre kardiovaskulárny výskum (CNIC) v Madride, kde som sa mohla týždeň zoznamovať s ich výskumom a spoznať tamojších vedcov. Výskumníčka z CNIC, profesorka Mária Ángeles Moro Sánchez, bola jednou z porotkýň a hodnotila aj môj projekt. Veľa sme sa spolu rozprávali o imunitnom systéme a o téme, ktorú som riešila. Po prevzatí tejto ceny mi povedala, že veľká časť ich výskumu je zameraná na imunitný systém, čo zapadá do môjho zamerania. Druhou cenou je exkurzia na World Expo Osaka 2025 v Japonsku, ktorú okrem mňa dostali aj ďalší traja súťažiaci z EUCYS. Obe návštevy som absolvovala toto leto.

Páčilo sa mi, keď si raz povedala, že by si rada ukázala mladým ľuďom, čoho všetkého môžu byť súčasťou popri štúdiu. Chcela si vytvoriť online platformu, ktorá by tieto možnosti združovala. Ako sa ti darí rozvíjať tento nápad?

Na strednej škole som vnímala problém – u seba aj u kamarátov – že hoci existuje veľa príležitostí pre stredoškolákov, často sme o nich vôbec nevedeli. Neexistovala žiadna centralizovaná databáza, kde by boli všetky možnosti na jednom mieste. Mojím cieľom bolo vytvoriť takýto priestor. Napísala som na túto tému stredoškolskú odbornú činnosť, kde som analyzovala mieru účasti stredoškolákov na mimoškolských aktivitách. Ako riešenie som vytvorila prototyp webstránky, ktorá slúžila ako centralizovaná databáza. Keďže to bolo technicky aj finančne náročné, kontaktovala som neziskovú organizáciu GROWNi a predložila im návrh rozšíriť ich web o sekciu Pre stredoškolákov. Veľmi sa im to páčilo a už od minulého leta na tom spoločne pracujeme.

Čo všetko vaša databáza ponúka?

Máme v nej viacero častí – napríklad mentoring, dobrovoľníctvo, zoznam organizácií, ktoré ponúkajú rôzne vzdelávacie aktivity a aj zoznam aktuálnych príležitostí. Pracujem na tom, aby sa všetky tieto informácie zlúčili na jedno miesto a komunikujem s organizáciami, aby ich na platformu publikovali. Okrem toho je mojím cieľom implementovať databázu do informačného systému stredných škôl na Slovensku, aby som stredoškolákom zabezpečila čo najjednoduchší prístup k informáciám, ktoré môžu pomôcť ich akademickému aj osobnému rastu.

Vráťme sa trochu do minulosti, k tvojim prvotným skúsenostiam so súťažením. Z  prvej účasti na Festivale vedy a techniky si hneď postúpila na medzinárodnú projektovú súťaž ISEF. Ako prebiehalo súťaženie v Spojených štátoch?

ISEF trvá týždeň a okrem prípravy stánkov a prezentovania tam boli rôzne workshopy, panelové diskusie, ceremoniály a networkingové stretnutia. Prezentovanie je podľa mňa najlepšia časť týchto súťaží. Keď som videla, že sa porotcovia zaujímajú, dokázala som sa s nimi rozprávať aj viac než pol hodiny o každom jednom detaile svojho projektu.

ISEF bol však špecifický tým, že prezentovanie a hodnotenie prebiehalo iba jeden deň. Stres sa vo mne postupne kumuloval a vyvrcholil deň pred prezentáciou, keď som nevedela ani zaspať. Vždy mám pred súťažami stres, ale keď už som tam, uvedomím si, že porotcovia sú milí, zaujímajú sa, pýtajú sa relevantné otázky a nechcú mi nijako ublížiť. Na ISEF som musela vedieť odprezentovať svoj poster do desiatich minút. Keď však prišli porotcovia, ešte predtým, než som začala, mi povedali: „Dobre, kolegyňa, na tri minúty.“ Úplne ma tým prekvapili, ale keďže si naše projekty naštudovali vopred, pýtali sa špecifické otázky, čo mi prišlo oveľa efektívnejšie.

Ako si pracovala so stupňujúcim stresom?

Tým, že som recitovala a tancovala na základnej škole, zažila som stres vo všetkých možných podobách. Bola som už trochu zvyknutá a tiež som sa naučila dýchacie techniky, ktoré naozaj pomáhajú (smiech). Takže nádych, výdych, dám si žuvačku, zapnem si hudbu a všetko je v pohode.

Aká je konkurencia na americkom ISEF?

Ja som bola v kategórii Material Science, ktorá bola neskutočne obšírna. Boli tam projekty s medicínskymi aplikáciami a aj ľudia, ktorí vyrábali rôzne biodegradovateľné polyméry. Taktiež tam boli technológovia, technici a dokonca aj projekt z oblasti staviteľstva. Keď som sa dozvedela, že som vyhrala štvrté miesto v tejto kategórii, od radosti som vyskočila. Najprv som si však ani neuvedomila, že som to vyhrala ja – pri vyhlasovaní výsledkov síce povedali moje meno, ale v zapätí dodali „Katka, Slovakia“, čo mala byť Čadca, len to nevedeli vysloviť (smiech). Keďže som bola jediná Slovenka vo svojej kategórii, vedela som, že vyvolali mňa. Na súťaž letela so mnou aj moja mentorka Michaela Vojníková, takže sme to spolu hneď oslávili. Bola som neskutočne šťastná.

Čo znamená umiestniť sa na popredných priečkach tejto súťaže?

Výhra z ISEF má veľkú hodnotu, pomôže napríklad pri životopisoch alebo motivačných listoch k prihláškam na univerzity. Je to najväčšia projektová súťaž pre mladých vedcov do 20 rokov na svete. Odmeňujú sa tu prvé až štvrté miesta, a tých, ktorí ich získajú, nie je veľa. Na základe tohto úspechu som sa dostala na vysokú školu a zároveň som získala grant Young Woman in STEM od MaryKay, o ktorom som vôbec nevedela.

Ako to, že si o grante nevedela?

Volali mi z AMAVET-u, či by mohli s generálnou riaditeľkou MaryKay, Editou Szabóovou, zdieľať môj email, pretože majú pre mňa výbornú správu. Zrovna v deň, keď som obhajovala svoju stredoškolskú odbornú činnosť na národnom kole, mi prišla správa, že som vyhrala grant. Pamätám si, ako som ten email čítala niekoľkokrát, pretože som si chvíľami myslela, že je to hoax (smiech). Doteraz však presne neviem, kto ma na získanie grantu nominoval.

Okrem toho, že ešte stále žiješ možnosťami zo stredoškolských súťaží, spomínala si, že by si sa rada zapojila do výskumu aj popri univerzite. Čo to bude tentoraz?

Som súčasťou vedeckého kruhu v rámci medicíny P-PooL, čo je nadstavbový program pre 20 študentov klasického programu Všeobecné lekárstvo. V ročníku máme okolo 25 kruhov a jeden z nich je práve P-PooL, ktorý je orientovaný nielen na lekárstvo, ale aj na výskum. Oproti bežnému štúdiu máme navyše predmety zamerané na vedeckú prípravu, analýzu a spracovanie dát či písanie odborných článkov. Každý z nás si zároveň vybral výskumnú tému, ktorej sa bude venovať počas štúdia.

Keď som sa dozvedela, že som sa do programu dostala, hneď som si pozrela zamerania výskumných tímov na Masarykovej univerzite a výskumných inštitúciách, ktoré s univerzitou spolupracujú. Následne som kontaktovala pani profesorku Irenu Rektorovú z CEITEC MU, u ktorej už aktuálne pracujem na aplikovaných neurovedách. Venujem sa včasným štádiám degeneratívnej demencie, čo je hodnotenie pacientov s prekonanou sepsou (ťažká infekcia sprevádzaná prehnanou aktiváciou zápalových mechanizmov, pozn. red.). Táto téma prepája neurovedy a imunitný systém, čo ma veľmi láka. Na stáži budem pracovať priamo s pacientmi a keďže sa im budú vykonávať neuropsychiatrické vyšetrenia, EEG a MRI, môžem pri nich priamo asistovať. Stážujem v rámci štúdia, takže vo výskumnej skupine budem pôsobiť šesť rokov.

Máš nejakú metódu time managementu, vďaka ktorej všetko zvládaš?

Apple Notes, pripomienky a Google kalendár sú moja svätá trojica (smiech).

Pomáha ti to?

Totálne. Vždy som si robila to-do listy, všetko som mala rozplánované, a to mi neskutočne pomáha. Vďaka tomu viem, čo všetko ešte musím urobiť a ako si rozložiť priority. Samotná medicína pre mňa nie je ťažká v zmysle pochopenia súvislostí – tie sú pomerne logické. Náročné je však zvládnuť množstvo učiva a to je vhodné si dobre rozplánovať.

Ľudka, veľmi ti držíme palce – nielen v tvojom zanietenom štúdiu, ale aj vo všetkých aktivitách, ktorým sa venuješ!