Dcéra zakladateľa fyziky na Slovensku sa s fyzikou rozkmotrila ešte skôr, ako ju otec stihol pre tento prírodovedný predmet zapáliť. A to všetko – paradoxne – pre svetoznámu Ilkovičovu rovnicu, ktorú definoval. Dnes je Eva Potfajová členkou správnej rady nadácie, ktorá nesie jeho meno. Ako sklárska výtvarníčka je zároveň autorkou samotného ocenenia, ktoré každoročne získavajú víťazi a víťazky Ceny Dionýza Ilkoviča. Jej spomienky na otca sú vzácnou mozaikou nezabudnuteľnej osobnosti a ľudského rozmeru fyzikálneho chemika svetového významu.
„Originálny sklenený objekt symbolizuje iskru záujmu o prírodné vedy, ktorá sa zapáli už kdesi na základných školách. Na stredných školách môže prerásť do plamienka poznania, ktorý treba udržiavať pri živote, aby nezhasol. A to je vlastne rola pedagógov, ktorí študentov zapaľujú pre prírodné vedy,“ prezrádza Eva Potfajová o ocenení, ktoré vytvorila na otcovu pamiatku.
Otcova rovnica
„Mňa od fyziky odradil učiteľ už na základnej škole. Mohla som mať desať rokov, keď sa ma pred celou triedou opýtal na Ilkovičovu rovnicu. Asi sa chcel pred svojimi žiakmi pochváliť, že túto rovnicu pozná. Nevedela som odpovedať, keďže je to učivo, ktoré sa preberá až na vysokej škole. Navyše otec o svojej práci doma nehovoril. Odvtedy som sa vo vzťahu k fyzike zasekla,“ vykresľuje pani Eva vlastnú skúsenosť s tým, čo dokáže spôsobiť necitlivý prístup pedagóga.
Ani dnes jej rovnica, ktorá preslávila jej otca, veľa nehovorí, ale chápe jej význam pre fyzikálnu chémiu. „Otec ako pedagóg vždy vyžadoval súvislosti. Aj svojim študentom toleroval, ak nevedeli dosadiť správne písmenká do vzorca, ale museli mu rozumieť. Keď som s ním občas robievala domáce úlohy, neodbil ma jednoduchou odpoveďou a správnym riešením, ale zisťoval, čo všetko neviem, kde sú moje medzery alebo či učivu rozumiem.“
Otcova pracovňa bola viac-menej tabu
„V našom byte bola jedna izba tabu. Otcova pracovňa. Keď nebol doma, pod jeho stolom bol najlepší bunker. Keď však otec pracoval, dvere do pracovne boli zatvorené. Prvú slovenskú učebnicu fyziky písal na písacom stroji a vzorce dolepoval pinzetou a lepidlom. V byte nesmel byť prievan, aby mu neodfúklo rovnice,“ spomína pani Eva. Neskôr písal pre študentov aj mnohé skriptá. Vzdal sa autorských honorárov, aby boli čo najlacnejšie, a tak dostupné pre každého.
„Otec mal vzťah k umeniu, aj keď sám nikdy nekreslil,“ priznáva pani Eva. Keďže Ilkovičovci boli od 18. storočia dynastiou gréckokatolíckych kňazov, záležalo im na všestrannej výchove vrátane hudby a cudzích jazykov. Dionýz hral na husle, balalajku, cimbal, fúkaciu i ťahaciu harmoniku. V snahe nabrať kondíciu už od mala hrával futbal aj tenis. Bol známy aj svojou vášňou k lietaniu. „Hovorieval, že ľahké motorové lietadlá sú bezpečné, lebo keď motor zlyhá, lietadlo doplachtí. Mamka mu však lietanie zatrhla, lebo sa o neho bála, takže som ho ako pilota nezažila.“
Umelecký ateliér dcéry Dionýza Ilkoviča
Kutil nielen učebné pomôcky
Detstvo Evy Potfajovej a jej staršej sestry Dagmar, ktorá pri prírodných vedách zostala, bolo plné netradičných mechanických hračiek. Ich otec totiž pre študentov rád vyrábal rozličné učebné pomôcky pre svoje názorné experimenty. Skôr ako ich predviedol študentom, ukázal ich doma. Niektoré sa zachovali dodnes, ako napríklad magnetické jo-jo alebo malé delo, ktoré strieľalo po presne vypočítanej trajektórii do misky s pieskom. Raz za čas ich na univerzite predvedú študentom. Fascinujúca bola aj levitujúca hliníková guľa nad špirálou elektromagnetu. „Aj u nás doma sa jedna taká nepodarená povaľovala, a tak sme sa s ňou hrávali,“ spomína pani Eva. Keď ich vyrábal, vraj kupoval hliníkové hrnce na váhu, aby ich mohol roztaviť a odliať.
Dionýz Ilkovič bol nevídaný kutil a pedant. Nemal rád odfláknuté alebo polovičaté veci. Občas dcéry brával do dielne na technickej univerzite a do fotokomory. „Je možné, že tam kdesi sa zrodila moja inšpirácia pre umeleckú prácu so sklom a pre ručnú výrobu,“ priznáva Eva Potfajová, ktorá sa okrem sklárskeho dizajnu venovala aj tvorbe šperkov a napokon aj reštaurovaniu a výrobe autorských vitráží.
Zakladateľ, zriaďovateľ, „sťahovák“
Dionýz Ilkovič okrem iného „vlastnoručne“ zakladal Slovenskú univerzitu technickú v Bratislave, na ktorej viedol katedru fyziky. V tom čase to znamenalo, že sa obliekol do svojho obľúbeného modrého pracovného plášťa a sťahoval lavice, stoličky a nábytok, ktoré predtým prácne zohnal. „Otec rovnako zariaďoval aj internát Horsky park, kde dokonca zapájal elektriku, montoval zástrčky a vypínače. Mamka mu pri tom asistovala.“
Spoluzakladal a vdýchol život aj prvej Akadémii vied a umenia v Bratislave, na ktorej viedol fyzikálny ústav. Mal na starosti aj renováciu Smolenického zámku, ktorý dodnes patrí SAV. „Počas detstva sme tam občas aj bývali, keď sa otec potreboval sústrediť. Chodili sme tam aj na prázdniny a trávili leto aj Vianoce s rodinami vedcov a ich deťmi,“ spomína pani Eva.
Rovnica
id = k . n . D1/3. m2/3. t1/6. c
Tento objav vyniesol Dionýza Ilkoviča až na vedecký Olymp. V roku 1934 odvodil Dionýz Ilkovič ako člen tímu budúceho držiteľa Nobelovej ceny Jaroslava Heyrovského vzťah medzi polarografickým difúznym prúdom, koncentráciou roztoku a charakteristikami kvapkovej ortuťovej elektródy. Dnes je známy ako Ilkovičova rovnica. Je najdôležitejším teoretickým objavom polarografie, ktorú v roku 1922 definoval práve profesor Heyrovský. Je to veda, ktorá umožňuje určovať prítomnosť chemických látok v roztoku meraním elektrického napätia a prúdu medzi dvojicou elektród.
Dionýz Ilkovič je jeden z mála slovenských vedcov, ktorého poznajú na celom svete. Vo všetkých fyzikálnochemických a elektrochemických učebniciach a monografiách sa totiž uvádza Ilkovičova rovnica.
Sklenená plastika od Evy Potfajovej vo Fyzikálnom ústave SAV
O 25 rokov neskôr, v roku 1959, získal Jaroslav Heyrovský Nobelovu cenu za chémiu ako historicky prvý vedec z bývalého Československa za objav a rozvoj polarografických metód analýzy. Zostáva záhadou, prečo ju nezískal aj jeho kolega a spolupracovník Dionýz Ilkovič, no ako jediný Slovák mal k nej skutočne blízko.
Keďže doma o práci veľa nehovoril, mlčal aj o Nobelovej cene, ktorú nedostal, aj keď by si ju podľa mnohých odborníkov zaslúžil práve za výpočet jeho rovnice. „Otec sa k tomu nevyjadroval, nebola o tom reč, no nezatrpkol. Viem, že mamu to mrzelo viac. Sú ľudia, ktorí mi hovoria, že ju mali s profesorom Heyrovským získať obaja. V súčasnej dobe by to bolo normálne oceniť oboch, bola to ich spoločná robota.“
„Jeho údaje a práce sa vyznačujú stručnosťou a jasnosťou i originálnym poňatím, ktoré dosvedčuje bádavého ducha. Povahou je veľmi skromný, nenáročný, úplne nezištne oddaný vede.“
Profesor Heyrovský o Dionýzovi Ilkovičovi
Kto bol Dionýz Ilkovič?
Mladý Dionýz Ilkovič sa veľmi dobre učil. Ľudovú školu vo Fulianke skončil o rok skôr, ako jeho rovesníci. Po maturite na prešovskom gymnáziu odišiel v roku 1925 do Prahy na Prírodovedeckú fakultu Karlovej univerzity študovať chémiu, fyziku, matematiku a okrem toho učiteľstvo. Po štúdiách učil na rôznych stredných školách, popritom ako neplatený asistent pracoval na univerzite v laboratóriu profesora Jaroslava Heyrovského. Tam v roku 1934 odvodil svoju slávnu rovnicu opisujúcu závislosť stredného difúzneho prúdu pri polarografickej analýze. O tri roky neskôr získal štipendium na študijný pobyt vo fyzikálno-chemickom ústave parížskej univerzity.
Po návrate do Prahy však už nemohol pokračovať vo svojom výskume v oblasti polarografie. Po Mníchovskom diktáte a Viedenskej arbitráži v roku 1938, v časoch protektorátu, totiž slovenskí študenti a vedci nesmeli zostať v Čechách. Dionýz Ilkovič sa tak vrátil na Slovensko, kde započal svoju pedagogickú prácu. Chvíľu učil v Bardejove, no nakoniec prišiel do Bratislavy, kde sa stal mimoriadnym profesorom fyziky.
Profesor Ilkovič bol zakladateľ slovenskej fyziky a vychoval jej prvých priekopníkov. Bol pri založení troch hlavných fyzikálnych pracovísk na Slovensku – Ústavu technickej fyziky Slovenskej vysokej školy technickej (dnes STU), Fyzikálneho ústavu Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského a Fyzikálneho ústavu Slovenskej akadémie vied. Napísal prvú slovenskú učebnicu fyziky a zriadil prvý fyzikálny časopis.
Priniesol na Slovensko veľa netradičných a moderných vzdelávacích metód. Jednou z nich boli aj takzvané matematicko-fyzikálne rozhovory. Išlo o vedecké semináre formou diskusií, na ktorých sa okrem akademických kapacít zúčastňovali aj bežní študenti. Profesor Ilkovič dokonca priviedol na tieto semináre aj niekoľko svetovo uznávaných zahraničných hostí vrátane nobelistov. Študenti o ňom hovoria ako o nezabudnuteľnej pedagogickej legende, ktorá dokázala aj najzložitejšie vedecké postuláty vysvetliť tak, že ich pochopil každý.