Deviatačka Viktória Rášová: Učitelia ostatných súťažiacich mi navrhli, či by som mohla prísť do ich školy prezentovať svoj projekt o fotovoltike

„Festival šyroch živlov (F4Ž) je prehliadka vedátorských projektov žiakov základných škôl, ktorí prezentujú svoj projekt pomocou panelovej prezentácie. Nosnou témou hravej vedátorskej súťaže sú základné prírodné živly Oheň – Voda – Vzduch – Zem,“ Asociácia pre mládež, vedy a techniku (AMAVET).

Čím ti je koncept Festivalu štyroch živlov blízky?

Samotný koncept súťaže AMAVET bol od začiatku pre mňa zaujímavý, teda možnosť odprezentovať svoje vedomosti a získané informácie o danej téme. Keďže som bola žiačkou ôsmeho ročníka, videla som príležitosť zapojiť sa do známej súťaže, ktorá sa zaoberá žiakmi základnej školy a dáva možnosť ukázať, čomu všetkému sa môžeme venovať vo voľnom čase. Rada robím prezentácie a rada o nich rozprávam. Keď mi ľudia kladú otázky, je mi to príjemnejšie a napĺňa ma to viac než olympiády.

Čo ťa na tvorbe prezentácií napĺňa?

V nižších ročníkoch na základnej škole sme dostávali zadania od pani učiteliek na projekty. Väčšina spolužiakov to robila len vo Worde a zjednodušili si to skopírovaním textu z Wikipédie. Ale mňa bavila ich tvorba a kombinácia, hrať sa s obrázkami a s úpravou textu, ani neviem dôvod, že prečo. Keď som bola na celoslovenskom kole, veľmi ma napĺňalo, že ľudí bavilo ma počúvať.

Mala si možnosť si olympiády vyskúšať a tak porovnať, ktorá súťaž ti viac vyhovuje?

Toto bola moja prvá veľká skúsenosť so súťažou. Od piateho ročníka som sa pravidelne zúčastňovala Hviezdoslavovho Kubína, kde som sa vždy v školských kolách umiestnila na prvom mieste a potom som šla do okresného kola. Ale na biologických či chemických olympiádach som sa nikdy nerozvíjala a ani túto tému, až moja pani učiteľka Kristína Lukáčová Freyer mi ukázala túto súťaž. Keď som si o festivale pozerala viac, tak ma zaujal. Začala som sa pripravovať na túto tému a samé sa to rozbehlo.

Keď vravíš, že prezentovanie ťa veľmi baví, tak v kombinácii s recitačnými súťažami to dáva zmysel.

Áno, ja veľmi rada rozprávam (smiech). Myslím, že to mám hlavne po mamine. Aj v škole, keď mi je položená otázka, rada ju rozvíjam. Je mi to blízke. Ale keď som bola na súťaži, držala som v ruke mikrofón a stála predo mnou porota a ostatní súťažiaci, tak bol to pre mňa stres a často sa mi stalo, že som poplietla písmenká. Na celoslovenskom kole Festivalu štyroch živlov sme svoj projekt hovorili každému porotcovi zvlášť a tých bolo asi okolo dvadsať. Ku mne ich prišlo asi pätnásť, takže som to stále dookola opakovala. Zo začiatku som bola napätá, ale časom to šlo samo, až som bola prekvapená, čo všetko zo mňa vyšlo.

V súvislosti s rozprávaním a prezentovaním mi napadá, či je ti blízka aj popularizácia vedy?

Áno. Taký druh vedy ako biológia a chémia mi je dosť blízka, aj keď fotovoltiku som mala zahrnutú do fyziky a matematiky (do kategórie súťaže F4Ž, pozn. red.), pričom matematika nie je zrovna môj koníček. Ale keď som to všetko skombinovala dokopy, tak z toho vzniklo naozaj niečo veľké, s čím sa mi podarilo uspieť. Porota a učitelia ostatných súťažiacich mi navrhli, či by som nechcela prísť do ich školy odprezentovať svoj projekt na nejakú hodinu. Profesori mi navrhovali ich strednú školu, že by bolo super, keby som skúsila aspoň prijímačky. To ma veľmi potešilo a tak minulý rok som objavila svoju záľubu pre prírodovedné predmety.

Tvoja téma má pomerne environmentálny rozmer, ako sa ti tento aspekt prelína do života?

Téma životného prostredia sa so mnou ťahá už odmalička. Rodičia ma viedli k triedeniu odpadu, na záhrade máme kompostéry, zadržiavame dažďovú vodu, ktorú využívame na polievanie. Som aj v občianskom združení Kamoši v Modre, kde veľmi príjemná pani zakladateľka združenia vedie decká k environmentálnemu vzdelávaniu. Sú tam aj tábory, krúžky a iné aktivity. Dva roky po sebe sme mali tábor zameraný na environmentalistiku – chodili sme viac vlakom, lebo keď používame auto, viac sa znečisťuje prostredie emisiami a tiež sme chodili do lesa s vrecami a zbierali sme odpad. Takto sme dávali najavo, že podporujeme ekologické témy, aj keď sme mladší. Okrem Festivalu štyroch živlov som vyhrala prvé miesto aj v súťaži Hľadá sa energia v tíme s mojimi kamarátkami. Tiež sme mali v škole rovesnícke vzdelávanie Dni solárnej energie, kde som vysvetľovala, čo je fotovoltika. Pomáhali mi moje dve kamarátky z tímu a hovorili sme o nej žiakom celej školy. Pripravili sme si vlastný kvíz na tému Slnko svieť, deťom sme ukazovali, ako správne zapoja panel s káblikmi na diódu, aby sa rozsvietila, tiež elektro meter, elektro motorček a rôzne komponenty v zmenšenej forme, ktoré sú potrebné na inštaláciu fotovoltickej elektrárne.

Čím konkrétne ťa zaujala fotovoltika?

Toto sa ma pýtalo veľa ľudí a ja som to vždycky jednoducho vysvetlila, že fotovoltika je v súčasnosti veľmi dôležitá téma, hlavne v spoločnosti. Veľa ľudí tejto téme nerozumie alebo nevie, čo všetko sa pod ňou skrýva, keďže existuje nespočetné množstvo informácií, ich možných zdrojov a všade sa dá zachádzať do detailov. Fotovoltika je obnoviteľný zdroj energie, ktorý pochádza len zo slnka. Je to čisto zelená elektrina, čo je sčasti pravda, ale čo sa týka recyklácie, tak zatiaľ ešte úplne nie. Okrem postera som mala na súťaži spojené dve veľké jednotky z papiera, kde som mala vyše 40 slajdov. Rozprávaním o svojom projekte som nadchla aj niektorých súťažiacich v mojom veku a dozvedeli sa niečo nové.

Prečo je recyklácia fotovoltických panelov problematická?

To je závažná téma, vo fotovoltike sa teraz rieši hlavne recyklácia panelov, ktoré sú už nepoužiteľné, keďže majú určitú životnosť. Máme tri základné typy panelov, napríklad ja som vo svojej práci použila ten najúčinnejší, monokryštalický, ktorý vydrží okolo 40 rokov. Potom buď neprodukuje toľko energie, alebo je úplne nefunkčný. Čítala som jeden článok, že v Austrálii sa o recykláciu snažia, ale je to veľmi ťažké, pretože panel obsahuje veľa rozličných materiálov. Toto som do svojho projektu nezahrnula, ale keďže sa ma veľa učiteľov na túto tému pýtalo, tak som si o tom pozrela viac a dozvedela som sa, že je to veľký problém a je stále predmetom výskumu.

Ako si sa rozhodla projekt o fotovoltike poňať?

Priznám sa, že zo začiatku som chcela ísť inou cestou. Ale myslím, že som spravila nakoniec dobre a určite by som chcela projekt vylepšovať. Mala som v pláne skonštruovať samotný fotovoltický článok, z ktorých sa skladá panel, čo sa ale nakoniec nepodarilo, pretože k tomu neboli potrebné zdroje. Písala som do jednej firmy, kde sme sa chceli s pani učiteľkou prísť pozrieť na priebeh výroby článku panela. Odpísali mi, že na Slovensku nie je firma, kde to vyrábajú, takže by sme museli ísť do zahraničia.

Aj keď sa ti fotovoltický článok skonštruovať nepodaril, na projekt si sa pozrela inak a nakoniec si navrhla konštrukciu fotovoltických panelov pre tvoju základnú školu.

Projekt som začala robiť teoretickou časťou, kde som zisťovala, čo sú pojmy fotovoltika, článok, panel a elektráreň a ako to spolu zapadá. Prešla som si, z akých materiálov sú panely vyrobené, potom som sa začala trochu venovať aj ich recyklácii a neskôr som prešla k výpočtu fotovoltickej elektrárne pre našu školu. Tam som brala ohľad na rôzne zdroje, potrebovala som vedieť, koľko máme slnečných dní v našom meste, na akú stranu je naša škola orientovaná a zisťovala som priamy sklon slnka na panely. Potom som počítala, koľko panelov by sa vošlo na najväčšiu plochu strechy našej školy, pričom som zohľadňovala, koľko panel vyprodukuje kilowatt za hodinu a koľko rokov by trvalo, kým by sa celá investícia vrátila. Nakoniec som spravila graf, ktorý sa týkal toho, koľko platíme za elektrinu teraz a koľko by sme platili, keby sme mali fotovoltické panely. Vždy som si overovala, či sú počty naozaj správne. Riešila som to s mojou pani učiteľkou a keď sa nám cena za fotovoltickú elektráreň zdala vysoká, tak som to prepočítala, až som došla k správnemu výsledku. Tiež nesmiem zabudnúť spomenúť, že môj tato vie úžasne matematiku a vďaka nemu som veľa vecí pochopila, aj keď bolo niečo komplikovanejšie napísané, napríklad stredoškolské či vysokoškolské učivo. On mi ho vysvetlil, pomohol vypočítať a potom som si to celé skontrolovala a ešte raz prepočítala. Som mu veľmi vďačná, on bol moja veľká podpora a pomoc.

Ako sa v projekte prejavila tvoja kreativita, ktorú využívaš pri tvorbe prezentácií?

Okrem teórie a počítania som si vyrobila model školy, kde som umiestnila tri ukážkové panely a slnko som znázornila pomocou pomaranča. Tým som chcela ukázať, na ktorú svetovú stranu musia byť fotovoltické panely nasmerované, aby na ne dopadali slnečné lúče pod správnym sklonom. S projektom som sa tiež som sa vyhrala pri rozprávaní – pripravila som básničku na pojmy elektrina a fotovoltika. Tá asi najviac bavila súťažiacich, keď sa prišli pozrieť na môj projekt, zasmiali sa.

Ako bola škola zapojená do tvojho projektu?

Svoj projekt som konzultovala s pani riaditeľkou, pretože som potrebovala určité faktúry na to, aby som vedela vypočítať napríklad ročnú spotrebu elektriny pred a po umiestnení fotovoltických panelov. Spolu s mojou pani učiteľkou Kristínou Freyer Lukáčovou, vedúcou projektu na súťaži, ma obe veľmi podporovali. Pani riaditeľka mi povedala, že ona už raz nad fotovoltikou aj uvažovala, keďže je to udržateľný zdroj energie, ktorý nemá až tak veľa škôl.

Ráta sa aj s tým, že by bolo potrebné mať na škole osobu, ktorá to vie obsluhovať?

Tam nie je potrebné nič meniť alebo často kontrolovať, stačí vedieť, ako musia byť tie stroje nastavené a kontrolovať kapacitu.

Akými najväčšími výzvami si si prešla pri tvorbe projektu?

Povedala by som, že keď som zistila, že mám niečo zle vypočítané a som musela začať odznova, keďže každý príklad sa odvíjal od posledného. Ďalšia výzva bola, keď som si myslela, že som našla správny zdroj informácií, ale potom som zistila, že ďalšie dva tvrdili opak. Pozerala som veľa stránok, aby som si overila, či je bibliografia správna a nakoniec som sa dopracovala k pravdivým zdrojom. A najväčšou výzvou bolo, keď som pri prezentovaní projektu dostávala otázky. Na okresnom kole to fungovalo tak, že chodila päť až sedemčlenná porota od projektu k projektu a ostatní súťažiaci mali možnosť počúvať človeka, ktorý rozprával. Väčšinou som vedela odpovedať na všetko, až na jednu pani učiteľku. Tá mi položila otázku, ktorá bola nesprávne sformulovaná. Myslím, že to bolo niečo v zmysle, kedy sa majú najčastejšie využívať fotovoltické panely? Ja som ju zo začiatku nepochopila, ale snažila som sa dopracovať k odpovedi, ktorú chcela počuť, ale nejak to nešlo. Pani učiteľka ma neustále prerušovala, z čoho som bola v strese. Po tomto mi tvrdila, že odpoveď mala znieť, že panely sa používajú vtedy, keď slnko svieti a keď je noc, tak nie A toto bola moja výzva – postaviť sa a obhájiť si svoj názor. Vedela som, že to nie je správna odpoveď a mala som opraviť pani učiteľku, osobu vo vyššom postavení ako ja, avšak nevedela som, či si môžem dovoliť povedať niečo iné. Mala som vtedy v ruke mikrofón, prebiehalo to na okresnom kole, kde bol aj pán inžinier, ktorý bol celú dobu tichý, k projektom sa nevyjadroval a potom pri mojom vyjadrení začal rozprávať. Ale ja som sa cítila tak, že v ruke mám mikrofón ja, a tak som začala rozprávať. V momente bolo ticho a pätnásť minút som si obhajovala svoju tému, všetko som vysvetlila a nakoniec mi aj zatlieskali. Tým zo mňa opadol stres a na konci mi pani učiteľka povedala, že pán inžinier sa mi aj poklonil a zatlieskal, čo ma veľmi potešilo.

A ako znela tvoja správna odpoveď?

Že panely vyprodukujú najviac energie vtedy, keď slnko svieti úplne. Presne na to ale slúži optimizér – vďaka nemu by malo byť produkované rovnaké množstvo elektriny za nepriaznivého počasia ako aj za slnečného.

A keď sa opýtam opačným spôsobom – aká otázka, ktorú si dostala, sa ti páčila najviac? Nemyslím to tak, že by bola ľahká, ale že ťa posunula ďalej alebo ti vnukla nejaký nápad.

Najlepšia otázka padla asi na celoslovenskom kole, kde ku mne prišla veľmi príjemná pani učiteľka, ktorá v ruke držala telefón s nastavenými stopkami na dve minúty. Opýtala sa ma, či by som jej mohla za tú dobu povedať niečo o svojom projekte – aký je hlavný zámer, čo považujem za najdôležitejšie a že po dvoch minútach odíde. Bola som trošku prekvapená, ale zároveň to bola výzva. Časový limit som mala dobrý, presne som aj stihla povedať, ale pani sa ma na konci spýtala, či to bolo všetko, čo som chcela povedať a tiež, či by som to povedala znovu rovnako. Vedela som, že asi nie, bola som si vedomá, že som mohla hovoriť viac o obnoviteľných zdrojoch, prečo je fotovoltika účinná, než o výpočtoch. Bolo to ale príjemné, pretože vždy som mala porotcom hovoriť o projekte 15 až 20 minút a ona ma oboznámila s tým, čo mám dávať do popredia a zároveň ma pochválila, že projekt mám pekne spracovaný.

Je super, že rozprávanie s ľuďmi posúva teba i tvoj projekt vpred a že sa nehanbíš, ale naopak, že diskusiu berieš ako príležitosť k zdokonaleniu. Čaká tvoj projekt o fotovoltike nejaký ďalší vývoj?

Úprimne, s pani učiteľkou sme rozmýšľali, či ísť do toho ďalší rok. Čakali ma doučovania, testovanie deviatakov, stredná škola, a tak sme sa rozhodli, že by som skúsila inú súťaž. Tento rok som sa zapojila s kamarátkami do olympiády ľudských práv, v ktorej sme získali prvé miesto. Zároveň som bola účastníčkou hlavného tímu na konferencii GLOBE games s odborníkmi a učiteľmi, kde sme mali pestrý program. Konferencia prebiehala cez víkend v Tatrách vo Svite s tímami z Česka a Slovenska.

Ešte záverom sa opýtam, keďže tento rok vychádzaš zo základnej školy a čaká ťa stredná škola, ako vedenie a učitelia vnímali tvoje aktivity?

Škola aj učitelia vnímajú moje iniciatívy len v dobrom. Bola som v žiackej školskej rade, ktorá riešila aktuálne témy v škole. Mali sme napríklad Dni solárnej energie a ako som spomínala, s kamarátkami sme tu prezentovali projekt o obnoviteľných zdrojoch energie, kde sme sa dopracovali až k fotovoltike. Tiež sme mali v škole vianočný market, kde sme ja a zopár spolužiakov predávali vlastné výrobky, aby sme si aj my deti skúsili obchodovanie. Aj na takýchto podujatiach som pomáhala a škola ma v tom podporila, tak ako aj v súťaži AMAVET. V septembri 2023 mi bola odovzdaná cena od Edinburghského vojvodu za bronzovú úroveň DofE – medzinárodný vzdelávací program, kde som celoročne vypracovávala tri aktivity z oblastí talent, šport a dobrovoľníctvo a k tomu dobrodružnú expedíciu.

Vďaka pani učiteľke Freyer Lukáčovej, výhre na Festivale štyroch živlov a v súťaži ZSE Hľadá sa energia sa mi podarilo dostať na Letnú školu mladých vedcov. Každý rok robia nábor detí, ktoré im pošlú svoj životopis a motivačný list. Na základe nich vyberú okolo tridsať žiakov a po skupinkách ich rozdelia do určitých tém na rôzne ústavy Slovenskej akadémie vied. Ja som bola na Ústave experimentálnej farmakológie a toxikológie, kde sme sa zaoberali cukrovkou. Zo začiatku sme si povedali niečo z teórie a potom sme robili veľa pokusov. Mne tá Letná škola dala veľmi, veľmi veľa nových vecí. Bola som tam prvýkrát, ale niektorí ľudia v mojej skupinke mi hovorili, že oni sú tam už druhý či tretí rok a stále ich to bavilo. Bolo tam toľko vecí a prístrojov, ktoré nemám možnosť vidieť napríklad na hodinách chémie, takže som si to užila.

Skvelé, že sa ti dostalo takejto príležitosti. Ďakujem ti za rozhovor a držím ti palce v ďalšej ceste štúdiom!

Ďakujem veľmi pekne.

„Základná škola na Vajanského ulici v Modre je nesmierne hrdá na to, že sa nám darí u našich žiakov zobudiť lásku k bádaniu a prehlbujeme v nich zápal pre vedu. Viktória je skvelý príklad toho, aký potenciál majú naši žiaci. Jej úspech je aj náš úspech a zároveň je obrovskou nádejou pre budúcnosť slovenskej vedy,“ Kristína Freyer Lukáčová, pani učiteľka chémie, ZŠ Vajanského v Modre pre Modranské zvesti.