Ján Košturiak: Dnešná výučba by nemala byť zameraná na to, čo bolo, ale na to, čo príde

Ako pritiahnuť šikovných ľudí zo zahraničia na Slovensko? Čo by sa malo zmeniť vo vzdelávaní a v spoločnosti? O týchto témach sme sa zhovárali s Jánom Košturiakom. Ako mladý inžinier sa dostal do nemeckého Stuttgartu. V časopise na vysokej škole našiel článok profesora Warneckeho, napísal mu list a on ho pozval do Fraunhoferovho Inštitútu IPA. Pracoval na projektoch pre Mercedes, vývoji simulačného systému PlantSimulation a technológii skenovania IQvolutions. Napísal knihu Simulácia výrobných systémov a učil tento predmet vyše 20 rokov na vysokej škole v Ulme. V roku 2000 založil s profesorom Warneckem, ktorý sa medzitým stal prezidentom Fraunhofer Gesellschaft v Mníchove, spoločný podnik Fraunhofer IPA Slovakia, stal sa jeho riaditeľom a neskôr prezidentom.

V tomto rozhovore sa dočítate:

Prečo je dôležité, aby mladí ľudia zo Slovenska vycestovali do zahraničia?
Potrebujeme sa učiť od najlepších vo svete, ale aj ukázať svoje schopnosti, naučiť sa cudzie jazyky a spoznať iné kultúry. Existujú disciplíny, ktoré sa dajú robiť na špičkovej úrovni len v cudzine, ale sú aj cesty, ako pritiahnuť výnimočných odborníkov a projekty k nám na Slovensko.

Je dobré, keď mladí idú do zahraničia, malo by to byť povinné. Baťovci posielali mladých ľudí do zahraničia dvakrát – prvýkrát učiť sa a zbierať skúsenosti a druhýkrát rozbiehať biznis alebo stavať fabriky. Problém je, že naši mladí odchádzajú za kvalitnými školami, ktoré im doma chýbajú a často sa nevracajú, lebo nenachádzajú zaujímavé projekty a pracovné príležitosti. Po dlhšom živote v zahraničí sa aj krajina mnohým javí ako zle organizovaná, plná neochoty, asi aj negatívnych nálad, závisti a neprajnosti.

Aké skúsenosti môžu mladí v zahraničí získať?
To záleží na každom človeku. Predpokladám, že do zahraničia odchádzajú tí, ktorí majú viac odvahy a hlad po učení sa a získavaní nových skúseností. Môj priateľ začal v Liverpoole umývať poháre v najdrahšej reštaurácii Panoramic34 a za dva a pol roka sa naučil jazyk a toľko, že tam robil šéfa 65 ľuďom a robil ročne tržby 3 milióny libier. Pochádza z Čadce a predpokladám, že v Čadci by takúto kvalifikáciu nezískal. Hovoril som s ním a má záujem vracať sa aj s ďalšími Slovákmi, ktorí boli úspešní v zahraničí v gastro biznise a zlepšiť túto oblasť na Slovensku.

Mne dalo zahraničie okrem zdokonalenia sa v jazyku aj prístup k technológiám a pracovným skúsenostiam, ktoré by som doma nezískal. Vytvoril som si aj sieť priateľov a spolupracovníkov z mnohých krajín, ktorá funguje dodnes. Naučil som sa rýchlo sa adaptovať v cudzom prostredí, spolupracovať v tímoch s ľuďmi z rôznych kultúr, prijímať zmenu ako normálnu súčasť života, pochopiť, že Slovensko je krásna krajina, ale nie sme stredom vesmíru a nemáme dôvod vyvyšovať sa alebo ponižovať sa pred inými národmi.

Prečo by sa mali ľudia vracať späť na Slovensko?
Nie je nutné, aby sa všetci vracali domov, ale skôr aby mali prepojenie so svojou krajinou, prípadne spolupracovali na projektoch aj zo zahraničia. Pokusy prilákať ľudí štipendiami alebo prácou na štátnych úradoch nepovažujem za správne. Budujme podnikateľov, podniky a využívajme aj našich ľudí v zahraničí na to, aby sme prenikali na zahraničné trhy.

Čo presvedčilo vás, aby ste prišli naspäť?
Vrátil som sa ešte za komunizmu, ale čoskoro prišla revolúcia a tešili sme sa. Domov ma zlákala možnosť podnikať a už sme nemali bariéry spolupracovať aj s pracoviskami v zahraničí. Prepojili sme sa s organizáciami v Nemecku, Rakúsku, Švajčiarsku, USA a vo Veľkej Británii. Bola to krásna doba. Neskôr vznikla aj slovensko-nemecká spolupráca Fraunhofer IPA Slovakia. Bolo výhodné, že som nemusel robiť projekty iba v Stuttgarte, ale aj doma. Zároveň sme vedeli nemeckým a neskôr aj slovenským a českým firmám poskytovať podobné služby ako v Nemecku. Postupne sme sa presadzovali s projektami a inováciami aj na Ukrajine, v Poľsku, Rakúsku, Francúzsku, Chorvátsku a v ďalších krajinách.

Ako motivovať mladých, aby so Slovenskom udržovali prepojenia?
Človek sa nedá motivovať. Motivácia ide zvnútra. Vieme však vytvoriť podmienky na motiváciu. Pri kreatívne pracujúcich ľuďoch sú tri hlavné motivačné faktory – majstrovstvo, sloboda a zmysel. Potrebujeme teda vytvoriť podmienky, v rámci ktorých môžu talentovaní ľudia nájsť sebarealizáciu, vytvoriť veľké diela, dosiahnuť ambiciózne ciele. Toto prostredie musí byť prajné, otvorené, musí v ňom vládnuť dôvera a spolupráca. Zmysel je tretí motivačný faktor. Zmyslom práce vedca alebo inovátora nemôže byť získanie grantu, samoúčelné písanie článkov alebo postavenie laboratória, ale vyriešenie problému, ktorý má celosvetový alebo spoločenský význam.

Prečo sa Slováci nechcú vrátiť na Slovensko?
Dôvod nie je len politicko-ekonomický, ale aj to, že keď sa chcú po štúdiu venovať špičkovej vede, tak na Slovensku nemajú na to prostredie a dostatok príležitostí, aby mohli uplatniť svoje skúsenosti. Stretol som v zahraničí slovenských študentov, ktorí napríklad študovali leteckú techniku, biotechnológie, umelú inteligenciu alebo mikroelektroniku a márne hľadali na Slovensku zaujímavé projekty a príležitosti. V posledných rokoch sa to trochu mení k lepšiemu.

Čo by sme mali spraviť pre to, aby sme odliv Slovákov zvrátili a aby bola krajina zaujímavá pre vzdelaných a talentovaných ľudí zo zahraničia?
Štát by mal zlepšiť svoje fungovanie, naučiť ministrov a úradníkov, že oni nevládnu, ale slúžia občanom, ktorí si ich platia. Dôležité je, aby vznikali ekosystémy v regiónoch, v ktorých nájdu vracajúci sa ľudia osobnosti a projekty, ktoré im pomôžu uplatniť svoje talenty a schopnosti. Priznám sa, že aj ja niekedy premýšľam, že sa odsťahujem. Moje dcéry vyštudovali a v súčasnosti žijú v zahraničí. Vraj máme vo svete okolo 300-tisíc mladých ľudí, ktorých by sme sa mohli aspoň pokúsiť presvedčiť, aby spolupracovali so svojou domovinou. Potrebujeme na to správne osobnosti, ekosystémy a projekty, ktoré ich pritiahnu.

Aké inovatívne ekosystémy máte na mysli?
Vysvetlím to na Inovate. Spájame ľudí a firmy s rôznymi zameraniami, ale snažíme sa o to, aby mali aspoň tri spoločné črty – charakter, odvahu k zmene a schopnosť prepájať sa s ľuďmi, ktorí vedia to, čo nevedia oni. V takejto sieti potom vznikajú tematické skupiny, ktoré riešia rôzne druhy problémov, napríklad výrobných technológií a systémov, inteligentnej energetiky, umelej inteligencie, cirkulárnej ekonomiky alebo autonómneho poľnohospodárstva. Projekty, v ktorých z nápadu vznikne podnikateľský model a prototyp sa snažia preraziť na trhu ako samostatné firmy. Pri tom im pomáhajú experti z oblasti investícií, marketingu, obchodu, medzinárodnej prepravy, práva a podobne. V takomto ekosystéme sa môžu mladí ľudia dostať k skúseným odborníkom a zdieľať s nimi ich znalosti a zdroje. Zároveň môžu v tomto prostredí realizovať svoje sny skôr ako keď budú začínať sami.

Samozrejme, že podobné ekosystémy fungujú aj vo svete a možno lepšie ako ten náš. Všímam si však, že veľa mladých si v určitom veku zakladá rodiny a mnohí by chceli, aby ich deti vyrastali na Slovensku. Majú tu svojich rodičov, korene a chceli by aj pomôcť vyriešiť mnohé problémy Slovenska. Problém často je, že sa nemajú kam začleniť, aby boli užitoční, ale aj dostatočne zaplatení.

Aké fungujúce ekosystémy ste zažili v zahraničí?
Ja som zažil hlavne Fraunhofer v Nemecku, kde vznikajú z nápadov prototypy nových riešení. Ja sám som bol pri dvoch takýchto projektoch – simulačný systém PlantSimulation a 3D skenovanie iQvolutions. V tom čase však vznikali aj iné zaujímavé riešenia – napr. zvukový formát MP3, OLED displeje, prvé kolaboratívne roboty, nové koncepty výroby, ktoré sa dnes nazývajú Industry 4.0 a iné.

Zaujímavé ekosystémy boli na TU Wien, kde vznikali silné prepojenia univerzitných inštitútov s priemyselnými firmami a podpora štátu pre začínajúce firmy. Zaujímavé systémy podpory inovácií sme videli v USA a v Japonsku, ale najväčší rozmach takýchto ekosystémov je v Ázii – Čína, Malajzia, Singapur a podobne.

U nás dávame peniaze na inovácie úradníkom a rôznym agentúram, ktorí vytvárajú byrokratické bludiská, oni sa pýtajú inovátorov, aké podmienky a laboratóriá potrebujú pre svoju prácu a zabezpečia im ich. Dobrý príklad takéhoto ekosystému je Jihomoravské inovační centrum v Brne a v poslednej dobe aj Moravskoslezské inovační centrum v Ostrave. U nás je to všetko neuveriteľne pomalé, byrokratické a riadia to ľudia, ktorí tomu vôbec nerozumejú.

Čo robíte vy preto, aby Slováci zostávali v našej krajine?
Už som spomenul projekty v Inovate a v Podnikateľskej univerzite. Vyvíjame zaujímavé zariadenia, ktoré spájajú strojárstvo s informatikou a umelou inteligenciou, máme šikovných dizajnérov a technikov, ktorí vyvíjajú bicykle, elektrobicykle (Sharvan Bike, Kinazo). Chlapci z Grizzly vyvinuli najľahšie skialpinistické viazanie na svete, riešime revolučný ekologický čistiaci prostriedok s obrovským potenciálom Ecoluxin. V zahraničí takéto aktivity podporuje štát, u nás sa na ne skladáme z vlastných zdrojov. Okrem projektov však mladí očakávajú aj fungujúcu krajinu, kultúru dôvery a spolupráce, infraštruktúru a tu je naše zaostávanie veľmi veľké. Sme pozadu v službách, ktoré poskytuje štát, ale hlavne vo vzdelávaní, ktoré je kľúčové a v posledných rokoch rýchlo upadá – od základných škôl až po univerzity. Úpadok školstva môže viesť k úpadku podnikania, odchodu zahraničných investorov aj šikovných ľudí z našej krajiny. My v Inovate vytvárame alternatívne vzdelávanie, ale je to iba malá kvapka v mori.

Keď hovoríte o vzdelávaní, je u nás dostupná pre študentov kvalitná sieť škôl, inštitúcií a pracovných ponúk?
Vznikajú zaujímavé základné aj stredné školy, ale pomaly. Chýbajú dobrí učitelia. Univerzity majú krásne kampusy a laboratóriá, ale biedne personálne obsadenie. Zaujímavé sú napríklad iniciatívy Nexteria, Civitta alebo Inštitút Márie Bielikovej KINIT. Neskromne k nim zaradím aj naše Inovato, kde máme desiatky excelentných firiem, ale aj univerzitné pracoviská – Materiálovotechnologickú fakultu v Trnave, Strojnú fakultu VUT Brno a Univerzitu Tomáša Baťu. Napriek tomu, že sa na slovenské univerzity dali obrovské peniaze z EÚ, väčšina ukazovateľov výskumu, inovácií a výučby alarmujúco klesá.

Učili ste niekoľko rokov na Slovensku a okrem toho aj vo viacerých krajinách. Ako prebiehala vaša výučba na slovenskej univerzite po týchto skúsenostiach?
Vymýšľali sme so študentmi rôzne projekty s podnikmi a oni boli radi, že sme ich v priebehu štúdia zapájali do praktických riešení. Bolo to v dobe, keď sme vyvíjali projektové a simulačné systémy pre výrobu a nové technológie 3D skenovania výrobných hál. Stavali sa fabriky na Slovensku, v Poľsku, Česku a Maďarsku pre automobilky Volkswagen alebo Audi a pracovali na nich aj naši študenti. Už počas štúdia sme im založili firmu, kúpili počítače a prenajali miestnosti. Prácu si postupne organizovali sami a starší zaúčali mladších. Za dva roky ich tam pracovalo asi dvadsať. Takto si zarobili peniaze aj počas štúdia, podaktorí dokonca viac ako ich učitelia či asistenti. Niektorí učitelia im robili obštrukcie, keď zistili, že pracujú na projektoch vo firmách. Po skončení študenti len pokračovali v práci vo svojej vlastnej spoločnosti, ktorú si sami budovali.

Pri prepájaní biznisu a vzdelávania však treba byť opatrný, lebo keď sa príliš komercializuje, tak môže vyťahovať ľudí z univerzitnej pôdy. Aj niektorí študenti vtedy uvažovali, že predčasne opustia štúdium. Firmy, ktoré sme vedľa univerzity zakladali, boli úspešné a priťahovali najlepších študentov a absolventov. Po určitom čase sa ukázalo, že vytiahli aj veľa šikovných pracovníkov zo školy a personálne takto ochudobnili svoju materskú katedru.

Ako sa vaša projektová výučba odrazila priamo v škole?
Na skúškach som dával často také úlohy, na ktoré som nepoznal riešenia. Študenti boli z toho celkom rozhodení, pretože očakávali, že im poviem, kde to nájdu v knihe alebo na akej prednáške sme o tom hovorili. Keďže to nikde nájsť nemohli, pýtali sa ma, či môžu opisovať a ja som im to odsúhlasil, spolupráca bola nutná. Povedal som, že počas testu odídem a keď budú hotoví, aby za mnou prišli. Samozrejme, že som od nich nechcel riešenie, keď som ho nepoznal, išlo mi o ich postup a aby sa vedeli k problému postaviť. Keď som chodil do školy, tak aj my sme mali „projektovú výučbu“, lebo sme museli ako strojári vedieť vypočítať a nakresliť prevodovku. A tak sa 20 rokov kreslili rovnaké prevodovky. Rozdiel je dnes v tom, že projektová výučba by mala byť zameraná na riešenie toho, čo príde a nie na to, čo bolo. Prichádza veľa neočakávaných situácií s veľkými následkami tzv. čiernych labutí a my budeme potrebovať odborníkov na ich riešenie – ako premeniť problémy na príležitosti, prekonávať bariéry a nachádzať riešenia „neriešiteľných“ situácií.

A akí sú študenti na zahraničných školách?
Všimol som si, že sú omnoho aktívnejší. U nás mám pocit, že je to mladým úplne jedno, pretože zväčša zbierajú len kredity, aby dostali diplom. Tam, kde som pôsobil, boli školy viac prepojené s podnikmi, študenti boli aktívni, mali množstvo otázok, boli v laboratóriách aj mimo času výučby, neodpisovali a nepodvádzali, študovali viac preto, aby sa uplatnili v živote a nie preto, aby dostali diplom alebo certifikát.

Aký je trend v iných krajinách – aj tam sa stáva, že sa študenti nechcú po zahraničnom štúdiu vrátiť do rodnej zeme?
Je to rôzne. Učil som študentov z rôznych krajín – z Nemecka, Číny, Vietnamu, Malajzie, Španielska, Senegalu, Egypta či Poľska. U ázijských alebo afrických študentov som si všimol veľmi vysokú motiváciu učiť sa, ale aj vrátiť sa a pomáhať svojej rodine a krajine.

Aké inšpirácie a skúsenosti zo zahraničia sa dajú využiť na Slovensku?
Na Slovensku máme Plán obnovy. Žiaľ, úradníci si pod obnovou vždy predstavia nové budovy, stroje a zariadenia. My však potrebujeme doslova duchovnú obnovu. Inovátor musí mať odvahu k zmene, ale aj pokoru prijať pády, neprekrikovať sa s druhými ľuďmi len preto, že sú iní, ale počúvať ich a učiť sa. Zo zahraničia nepotrebujeme možno ani tak „železo a betón“, ako schopnosť spolupracovať a vytvárať synergiu. Potrebujeme, samozrejme, prístup k najnovším znalostiam. Ja som sa kedysi dostal na pracovisko, kde sa vytvárala budúcnosť výroby – Fraunhofer IPA. University of California v Berkeley je dnes centrum výskumu umelej inteligencie a významné postavenie tam má napríklad pani Ružena Bajcsy, ktorá je otvorená spolupráci so Slovenskom, ale vyžaduje tvrdú prácu.

Na záver poviem ešte jednu osobnú skúsenosť. Pred rokmi sme chodievali po japonských firmách (Toyota, Honda a i.). Sprevádzal nás starý pán, bývalý šéf kvality z firmy Nissan. Hovoril mi, že podniky, ktoré sme navštívili videl viac ako dvadsaťkrát, ale vždy si z nich odniesol nejaký nový poznatok alebo inšpiráciu. My sme tam boli prvýkrát a niekto povedal: „nevidel som tu nič zaujímavé, majú tu staršie stroje ako my“. Z tej vety hovorí pýcha, ktorá nám bráni vidieť, počuť a učiť sa. Potrebujeme sa teda naučiť vidieť, počúvať a spolupracovať.

Autorka rozhovoru: Mária Jánošíková