Matematiku nevnímala ako cieľ, ale ako nástroj na riešenie problémov, ktoré môžu meniť svet. Anna Podmanická už počas strednej školy skúmala degradáciu liečiv vo vode, antibiotickú rezistenciu či vznik života vo vesmíre. Hoci na svoju prvú súťaž Festival vedy a techniky prišla s projektom, ktorý ju na medzinárodné kolo neposunul, neúspech ju neodradil. Naopak, podnietil ju hľadať nové riešenia. Tie ju napokon doviedli na medzinárodné súťaže. Aj keď sa po úspechoch rozbehla lavína spoluprác, mediálnych výstupov a príležitostí, Anna zdôrazňuje, že za nimi nestálo šťastie, ale dlhodobá iniciatíva, stovky odoslaných e-mailov a ochota skúšať nové cesty. Dnes stojí pred ďalšou výzvou – hľadá financovanie na štúdium kvantového inžinierstva v Austrálii.
Anna Podmanická sa už od základnej školy venovala matematike a po letnom kempe na Univerzite v Oxforde ju začala vnímať ako nástroj na riešenie reálnych problémov. Postupne sa zapojila do výskumov na slovenských aj českých vedeckých pracoviskách, kde sa venovala degradácii liečiv vo vode, antibiotickej rezistencii či astrobiológii. Najvýraznejšie úspechy dosiahla v spolupráci s Prírodovedeckou fakultou Masarykovej univerzity v Brne, kde skúmala možnosti odstraňovania liečiv z vôd. S týmto výskumom uspela na prestížnej súťaži ISEF a neskôr aj na Earth Prize. Stala sa tiež súčasťou brnianskeho tímu, ktorý v roku 2025 vyhral medzinárodnú súťaž iGEM v Paríži s projektom zameraným na využitie žaburinky ako udržateľnej alternatívy sóje v krmive pre hospodárske zvieratá, ktorej pestovanie je v mnohých regiónoch spojené s odlesňovaním tropických pralesov.
V rozhovore s Annou sa dočítate:
- Ako možno matematiku využiť pri riešení environmentálnych problémov?
- Prečo Anne otvorilo medzinárodné súťaženie oči?
- Ako Anna premieňa neúspech a demotiváciu na nový prístup?
- Prečo podporiť Annu pri jej štúdiu v Austrálii?
Prečo matematiku vnímaš ako prostriedok k riešeniu výziev než ako samotný cieľ?
Matematika nie je len o číslach, ale aj o spôsobe uvažovania. Na matematickej olympiáde som sa naučila, že riešenie zložitého problému častokrát začína preskúmaním zjednodušených prípadov. Matematika sa tak pre mňa stala spôsobom, ako sa k jadru veci dostať rýchlejšie než experimentálnymi metódami. Metódu „pokus a omyl“ nenahrádza úplne, ale dáva jej štruktúru a dáta, na ktorých sa dá stavať pri tvorbe predpokladov a modelov.
Ako si svoje matematické uvažovanie využila vo výskumoch zameraných na environmentálnu problematiku?
Po letnom matematickom kempe som začala pracovať na svojej prvej stredoškolskej odbornej činnosti na Univerzite Hradec Králové. Išlo o výpočtové modelovanie degradácie liečiv vo vode používané v kvantovej chémii. Skúmala som diklofenak, liečivo proti bolesti. V programovacom prostredí som najprv pomocou výpočtov namodelovala vodné prostredie – veľké množstvo vodných molekúl a doň som pridala molekulu diklofenaku. Následne som pozorovala, kde má toto liečivo reakčné centrum na svojej molekule, pričom sa ukázalo, že ide o krajné atómy vodíka – to sú totižto najviac reaktívne atómy, ktoré sa odštiepia hneď na začiatku metabolizácie liečiva v tele. Podobným spôsobom som matematiku aplikovala aj v tímovej súťaži na iGEM.
„Matematika nie je len o číslach, ale aj o spôsobe uvažovania.“
To znie ako témy ďaleko za hranicami stredoškolského učiva. Ako sa ti podarilo dostať k takýmto výskumom už na strednej škole?
Písala som e-maily na viaceré slovenské aj české univerzity a väčšina mi vôbec neodpísala, čo pre mňa nebolo vôbec prekvapujúce, keď sa ozýva stredoškolák. Masarykova univerzita bola jednou z mála inštitúcií, ktoré sa mi ozvali, konkrétne doktorand František Zažímal. Musím povedať, že z Česka som cítila výrazne väčšiu ochotu dať stredoškolákovi príležitosť. Práca na týchto projektoch si vyžadovala doštudovanie množstva nových poznatkov.
S niekoľkými projektmi sa ti podarilo uspieť na medzinárodných súťažiach. Aká bola tvoja cesta na tieto podujatia?
O ISEF som sa dozvedela po lete na Oxforde a dostať sa na túto súťaž v USA bolo mojou dlhodobou víziou. Začala som teda pripravovať na slovenskú súťaž Festival vedy a techniky, z ktorej sa dá na ISEF kvalifikovať. Venovala som sa výskumu o lipozomálnych nanonosičoch antibiotík na Mendelovej univerzite. Síce som sa s projektom dostala do celoslovenského kola, ale tam som v konkurencii už neobstála. To ma však neodradilo, naopak som získala niekoľko postrehov, ako spraviť projekt nabudúce lepšie. Na ISEF postupujú totiž mladí vedci, ktorí sa venujú globálnym problémom a ich riešenia majú potenciál pozitívne ovplyvniť budúcnosť ľudstva.
Rok na to som sa teda zúčastnila Festivalu vedy a techniky druhýkrát, a to s projektom na čistenie vody, ktorý vznikol vďaka spolupráci s doktorom Františkom Zažímalom z Masarykovej univerzity. S ním sa mi už podarilo postúpiť na ISEF, kde som dokonca získala Grand aj Special Award. ISEF-u sa zúčastnilo takmer tisíc sedemsto finalistov zo šesťdesiatich krajín.
Earth Prize bol naopak niekoľkomesačný program, kde tímy s mentormi rozvíjajú riešenie a o víťazovi napokon rozhodne aj verejné hlasovanie. Bola to spolupráca len na diaľku a o tejto súťaži som sa dozvedela jednoduchým googlením, keď som hľadala príležitosti, do ktorých sa môžem zapojiť. Už samotná ich stránka vyzerala zaujímavo a keďže rada skúšam nové veci, išla som do toho.
Projekt PURA, ktorý v tejto súťaži uspel, bolo v skutočnosti spojenie môjho projektu o degradácii liečiv vo vodách s využitím studenej plazmy a fotokatalýzy (ekologický proces, pri ktorom svetlo a katalyzátor urýchľujú rozklad zvyškov liečiv vo vode na neškodné látky, pozn. red.) z Masarykovej univerzity a projektu Tomáša Čermáka, ktorý využíval korónový výboj. Tomášov školiteľ bol Tomáš Homola, ktorý zároveň školil aj môjho vedúceho, doktoranda Františka Zažímala. Keďže sme obaja skúmali degradáciu polutantov vo vodách, spojili sme sa a začali sme spolupracovať.
Čo ťa na medzinárodných súťažiach najviac zaujalo?
Ako veľmi sa líšia podmienky, z ktorých ľudia na súťaž prichádzajú. Niektorí mali za sebou celé univerzitné tímy a prístup do laboratórií od pätnástich rokov, iní robili projekty len doma. Nakoniec sme sa všetci títo iniciatívni mladí ľudia z rôznych prostredí stretli na jednej medzinárodnej akcii a zdieľanie našich životných skúseností mi veľmi otvorilo oči. Človek môže dosiahnuť čokoľvek, čo chce, keď vynaloží úsilie a nebojí sa skúšať aj to, čo nie je zaužívané v jeho prostredí.
Ako sa zmenilo tvoje vnímanie svojich vlastných schopností po tom, ako si stretla týchto ľudí?
Rozdiely medzi nami neboli v nadaní, ale hlavne v tom, kto mal prístup k laboratóriám a k ľuďom, ktorí brali mladého vedca vážne. Ja som si to napríklad musela doslova vypísať e-mailmi a trvalo mi to. Odkedy sa na to takto pozerám, tak tvrdím aj mladším študentom, ktorých dnes mentorujem, že venovať sa týmto aktivitám môže byť napríklad v Amerike bežnejšie a prístupnejšie než u nás.
Čo si považovala za najväčšie výzvy vo svojich výskumoch?
Jednou z najväčších výziev bolo vôbec dostať sa do laboratória. A keď už sa mi podarilo k týmto výskumom dostať, veľkou výzvou bolo skĺbiť mimoškolské aktivity s akademicky náročným IB programom, ktorý som absolvovala posledné dva roky strednej školy. Raz do týždňa som chodila do laboratória namiesto školy a učivo som si doberala sama, pretože som z povinných osnov nemala žiadne úľavy.
S úspechmi na medzinárodných súťažiach prišla aj veľká medializácia. Ako si ju vnímala?
Priznám sa, že som s tým nerátala. Avšak, vďaka mediálnym výstupom sa mi začali ozývať ľudia, ktorých moja práca zaujala a dostala som pozvania, ktoré by inak neprišli. Vďaka medializácii úspechu z ISEF vzniklo napríklad pozvanie na konferenciu Európskej komisie, kde som mala možnosť vystúpiť ako rečníčka v Bruseli. Okrem toho Európska komisia spomenula úspech z Earth Prize aj vo výročnej správe Európskej únie v sekcii inovácií a vedy, čo bola veľká česť.
Média chceli čoraz viac rozhovorov a partneri sa mi začali ozývať aj sami. Robila som napríklad rozhovor pre reláciu Hrdinkovia, ktorá pokrýva rôzne netradičné príbehy a je určená detským poslucháčom. Neskôr som bola pozvaná do televíznej reportáže v relácii Zlaté talenty so Zlaticou a potom prišiel môj asi najväčší výstup v talkshow Trochu inak s Adelou, v ktorej som bola spolu s kolegom z iGEM tímu Ľubomírom Galom. Následne prišlo aj ocenenie ČSOB Sustainability Award.
Vďaka tomuto všetkému som nabrala odvahu prihlásiť sa na moju potenciálne prvú vedeckú konferenciu v Bangkoku zameranú na vodu, ktorá je každoročne organizovaná International Water Association. Aj keď na ňu prijali môj konferenčný príspevok, stále som potrebovala nájsť sponzora na realizovanie mojej cesty, v čom ma podporil Slovnaft. Ďalšie spolupráce boli následne o mojej iniciatíve, partnerov som si aj naďalej hľadala sama. Mediálne výstupy mi dali akýsi znak kredibility, ale nie to, že by príležitosti začali chodiť samé za mnou a klopali by mi na dvere.
Dostala si sa k spolupráci s tímom iGEM Brno tiež vďaka medializácii?
Nie, toto vzišlo opäť z googlenia rôznych príležitostí, do ktorých by som sa mohla zapojiť. Najskôr som našla samotnú súťaž iGEM, ktorá ma veľmi zaujala. Cez ich stránku som sa dostala do komunity na sociálnej sieti Slack, kde som natrafila na jedného z troch zakladajúcich členov brnianskeho iGEM tímu, Matúša Grieša z Liptovského Mikuláša. Odvtedy som bola s Matúšom v kontakte a neskôr sme spolu absolvovali Lifbee Academy, ktorá sa zaoberala zakladaním startupov.
Veľká časť tvojej práce je o nadväzovaní nových vzťahov, ktoré kým sa vytvoria, často dlhšie trvá. Ako prežívaš to, keď sa občas zdá, že sa spolupráce nehýbu, prípadne, keď ťa niekto odmietne?
Veľmi to záleží na časovom rámci. Prvé odmietnutia ma neprekvapujú, pretože rátam s tým, že kto skúša, nie vždy je úspešný. Avšak, keď to trvá niekoľko týždňov, prichádzajú momenty, kedy sa cítim demotivovane. Snažím sa preto túto emóciu využiť ako signál, že musím zmeniť stratégiu a byť ešte viac kreatívna.
Aktuálne moja e-mailová snaha pokračuje, ale tentokrát nie o výskumnú spoluprácu, ale o finančnú podporu môjho štúdia. Prijali ma na University of New South Wales Sydney v Austrálii na kvantové inžinierstvo, čo je prvý bakalársky program tohto druhu na svete, kde by som sa chcela venovať kvantovej senzorike a jej využitiu v environmentálnych aplikáciách. Nastupujem tam vo februári 2027 a program trvá štyri roky. Mám v úmysle sa po skončení štúdia vrátiť, pretože ľudí, ktorí týmto technológiám rozumejú, je u nás veľmi málo. Mojím dlhodobým cieľom je založiť si vlastný startup, prípadne sa spočiatku k niekomu pripojiť. Súčasťou jedného takéhoto tímu som už bola, čo bol iGEM v Brne. Jeho zakladatelia pokračujú s projektom Nitroduck vo forme startupu.
V súčasnosti som na letnej brigáde v Taliansku, kde už niekoľko týždňov riešim pokrytie školného a aj životných nákladov v Austrálii. Keďže som momentálne opäť vo fáze, kedy nedostávam žiadne odpovede alebo väčšinou len negatívne – na Slovensku neexistujú schémy, s výnimkou pôžičky, ktoré by podporovali štúdium v zahraničí pre študentku so slovenským občianstvom – rozhodla som sa spustiť kampaň na Donio, ktorá sa začne 25. augusta.
Annine štúdium na University of New South Wales Sydney v Austrálii môžete podporiť na tomto odkaze.
„Človek môže dosiahnuť čokoľvek chce, keď vynaloží úsilie a nebojí sa skúšať aj to, čo nie je zaužívané v jeho prostredí.“
Anna Podmanická je absolventkou akademicky náročného programu IB na Gymnáziu Jura Hronca v Bratislave. Popri ňom sa venovala matematike a vedeckým výskumom na niekoľkých českých univerzitách zameraných na degradáciu mikropolutantov vo vodách či inovácie v poľnohospodárstve, s ktorými uspela na viacerých súťažiach pre mladých vedcov. Svoj príbeh zdieľala už vo viacerých rozhovoroch, v ktorých približuje prínos jej projektov pre našu budúcnosť. Od februára 2027 jej začína štúdium na University of New South Wales Sydney v Austrálii, na ktoré získava finančné prostriedky aj prostredníctvom svojej zbierky na Donio.
Zdroj fotiek: archív respondentky