Dvojnásobný medailista Jozef Bachniček: Geografická olympiáda v Indonézii vo mne prebudila lásku k cestovaniu  

V rozhovore sa dočítate:

Geografia prepája viaceré vedné disciplíny a umožňuje vnímať svet v širších súvislostiach. Ako ju vnímaš ty?

Všeobecne môžeme geografiu rozdeliť na fyzickú a humánnu. Fyzická geografia prepája biológiu, chémiu a hlavne priestorové vnímanie. Na prípravnom sústredení som sa stretol napríklad s prácou so vzorkami pôdy či s mapovaním rastlinstva v okolí, na základe čoho sme vyvodzovali závery o kvalite pôdy, výskyte určitých druhov rastlín a ich vzťahu k prostrediu či o stupni narušenia krajiny. Na medzinárodnej olympiáde v Indonézii som tiež pracoval s fyzickou geografiou – analyzoval som podložie na geologickom odkryve (napr. skaly, pozn. red.).

Druhou oblasťou je humánna geografia, kam patrí urbanizmus, ale aj výskum kvality života a opatrení, ktoré môžu prispieť k lepším podmienkam. Prelína sa s ekonomikou a skúma, ako človek funguje v priestore. Geografia má aj viacero príbuzných disciplín – úzko spolupracuje s informatikou a kartografiou, keďže pri práci s geografickými informačnými systémami (GIS) je potrebné spracovávať a vytvárať mapové podklady či rôzne návrhy a schémy.

Môžeš konkretizovať, aké problémy dokážeme riešiť vďaka geografii?

Keď do prostredia umiestnime nejaký objekt, napríklad elektráreň, vieme analyzovať jeho vplyv – napríklad ako ovplyvní vodstvo v okolí, spotrebu vody, znečistenie, ľudí, ekonomiku a celkový rozvoj danej oblasti. Dá sa však pracovať aj v menšom meradle – navrhovať zlepšenia kvality zelených priestorov či optimalizovať odtok vody, čím sa zvýši bezpečnosť a udržateľnosť miest.

Ktorá oblasť geografie ti je najbližšia z toho, čo si spomenul?

Najviac asi smer geoinformatiky, teda kartografia, nakoľko kreslenie mi bolo blízke už od detstva. Tak, ako si niektorí od nudy čmárajú na hodinách, ja som si asi od tretieho ročníka na základnej škole kreslil schémy hromadnej dopravy a podobné veci.

Takto si sa teda postupne dostal až ku geografickej olympiáde?

Geografickú olympiádu som robil asi od šiestej triedy, ale bez očakávaní – išiel som na školské kolo, odkiaľ som sa väčšinou dostal do ďalšieho kola, kde som bol úspešným riešiteľom a popritom sa ulial zo školy. Až v treťom ročníku na strednej, keď sa po období koronavírusu prešlo z online výučby späť na prezenčnú formu, ma to naozaj chytilo a začalo sa mi viac dariť. Táto zmena mi veľmi pomohla.

Keďže je geografia taká komplexná, ako si to popisoval na začiatku, ako v nej prebieha súťaženie?

Štruktúra medzinárodnej olympiády pozostáva z písomnej, terénnej či praktickej a multimediálnej časti. Potom sa konajú ešte posterové prezentácie, tie sú však samostatnou jednotkou súťaže a nezapočítavajú sa do celkového hodnotenia. Prezentácie prebiehali počas jedného večerného bloku – vždy dvaja ľudia predstavovali svoj poster hodnotiacim, zatiaľ čo ostatní si prezerali postery ďalších a diskutovali svoje postrehy o krajinách. V Indonézii sa to spojilo aj s kultúrnou výmenou – súťažiaci priniesli tradičné sladkosti a magnetky. Jednej krajine sa dokonca podarilo doviezť do Írska na kultúrny večer aj vlastný tradičný domáci chlieb.

Slovenský systém geografickej olympiády sa trochu líši. Na celoštátnom kole je okrem ostatných častí aj samostatný test z angličtiny, keďže medzinárodná olympiáda sa píše výlučne v angličtine. Zo skúsenosti môžem povedať, že jej znalosť je tam veľmi dôležitá.

Fíha, toľko rôznych prvkov v rámci jednej súťaže! Ako sa pripravuješ na všetky z nich?

Pri príprave na celoštátne kolo je veľmi dôležité prejsť si staré testy, pretože niekedy majú otázky podobnú štruktúru. Naučiť sa odpovedať na určitý štýl otázok je tak veľkou výhodou. Po celoštátnom kole nasleduje výberové sústredenie, avšak, o jeho obsahu je na internete len minimum informácií, takže prípravu som tomu musel prispôsobiť. Zároveň to nesporne dalo výhodu tým, ktorí sa sústredenia zúčastnili už v minulosti – vedeli už, čo ich čaká. Aj preto je asi najťažší krok postúpiť z „výberka“ do tímu na medzinárodnú súťaž, keďže z ôsmich viac či menej skúsených študentov môžu postúpiť iba štyria najlepší. Preto je potrebná naozaj dôkladná príprava. Pamätám si, že keď som nečakane postúpil z celoštátneho kola na výberové sústredenie, počas štyroch dní som ťahal 12-hodinové šichty a prešiel som 660 strán geografie. Následná príprava na medzinárodnú súťaž už bola iná v tom, že jediné, čo zostáva, je ukázať to najlepšie, čo v súťažiacom je.

Čo sa týka jazyka, základom je prečítať veľa odbornej literatúry v angličtine. Našiel som veľmi dobrú britskú učebnicu – myslím, že bola určená na britské A-Levels. Teraz mám naopak problém, že niekedy nezvládam preklady do slovenčiny, pretože som sa ich učil iba v angličtine.

Vedomostné a multimediálne časti sú zamerané na aktuálne problémy. Napríklad v Írsku sme mali vo vedomostnej časti otázku o povodniach v Dubaji, ktoré sa stali len tri mesiace pred olympiádou. Preto je dôležité sledovať svetové dianie, veľa čítať a zaujímať sa o globálne problémy. Pracuje sa tam aj s rôznymi mapami – treba vedieť z nich vyčítať informácie, ktoré autori úloh zámerne skryli. Zadania sa však netýkajú politiky a osobností, aby nevznikli kontroverzie. Témy sú navyše skôr o miestach, ktoré nepatria do žiadnej účastníckej krajiny, aby nikto zo súťažiacich nemal výhodu.

Príprava na súťaž si vyžadovala veľa svedomitosti a očividne sa vyplatila – jeden rok si predsa získal striebro v Indonézii a druhý rok zlato v Írsku.

Áno, taká príprava platí univerzálne pre všetky olympiády. Hovoríme o stovkách až tisíckach hodín, ktoré im treba vo voľnom čase venovať. U mňa to budú stovky hodín práce, no stále je to ešte málo, keď vidím, koľko času venuje napríklad môj brat súťažiam z matematiky a informatiky.

Okrem teoretickej prípravy, ako vyzerajú terénne úlohy na geografickej olympiáde?

Súťažiaci sú na medzinárodnom kole poslaní do terénu, kde riešia úlohy z veľmi pestrej škály – či už ide o spracovanie a využitie pôdy, pokrytie zeme, alebo o obyvateľstvo a tvorbu populačných grafov. V Írsku sme napríklad na základe vlastného pozorovania navrhovali budúci rozvoj železničnej dopravy v Dubline. V Indonézii sme spracovávali dôsledky neriadenej stavby na odtok povrchovej vody a následné znečistenie v nižšom toku. Rovnako sme analyzovali vegetáciu v rôznych vrstvách miestneho lesoparku. V závere sme potom predložili náš návrh na rozvoj oblasti.

To znie veľmi komplexne, pripomína mi to záverečné práce vysokoškolákov alebo rozsiahle projekty riešené na úrovni samospráv.

Áno. Najskôr bolo potrebné vypracovať prvú časť v teréne, na čo bol veľmi prísny časový limit. Najťažšie bolo stihnúť si všetko zapísať. Toto prebiehalo väčšinou doobeda a poobede sme už boli vnútri, kde sme spísali celý svoj myšlienkový tok k zadaniu. Nebolo netreba ísť do hĺbky v konkrétnych implementáciách, dôležité bolo predostrieť hlavnú myšlienku. V teréne boli väčšinou tri úlohy a na každú z nich sme mali okolo 40 minút.

Boli zadania v teréne založené na skutočných lokálnych či regionálnych problémoch?

Väčšinou sa riešili existujúce problémy alebo možnosti na zlepšenie. V Írsku sme chodili po okolí kampusu v Dubline, kde sa súťažilo. V Indonézii nás dokonca na jednu úlohu odviezli autobusom – šli sme asi hodinu, aj keď miesto bolo vzdialené asi desať kilometrov vzdušnou čiarou. Naše nápady museli byť originálne a nie skopírované, k vyhľadávacím systémom sme nemali prístup. Všetko sme písali z hlavy a len z príloh, ktoré sme dostali od organizátorov.

Mali ste možnosť spoznávať krajiny, v ktorých sa olympiády konali, aj mimo súťažných terénnych výjazdov?

V Indonézii sme mali zabezpečené exkurzie – boli sme na slávnostnom otvorení v paláci guvernéra a potom na sopke. Organizátori pre nás pripravili kultúrny večer s miestnymi vystúpeniami, ktorý sa venoval našej kultúrnej výmene. Zatiaľ čo v Írsku bola jediná organizovaná exkurzia bola v Dubline, počas ktorej sme zažili prehliadky galérií, múzeí, prehliadku Google Maps a ich kancelárií. Tu je celkom dobre vidieť rozdiel medzi týmito dvoma olympiádami, a to v rozsahu, v akom boli organizované – s výnimkou Googlu sa mi to v Írsku zdalo ako výjazdy, ktoré by mohol spraviť aj turista.

Ako bola organizovaná takáto forma výletov v oboch krajinách?

V Indonézii bol pre každú delegáciu zo zapojených krajín vyčlenený jeden dobrovoľník z tímu organizátorov, ktorý sa nám venoval alebo nám pomohol v prípade potreby. Nikde sme tu nemohli chodiť bez oficiálneho dozoru, ani keď sme si chceli ísť nakúpiť sladkosti a suveníry do miestneho obchodu oproti cez cestu, aby nás niečo nezrazilo – štvorprúdovka bola podľa počtu motoriek v skutočnosti šesťprúdovka a prechody pre chodcov boli vymáhané iba silou vôle prechádzajúceho. V Írsku si na takýto systém nespomínam, ale to súvisí s tým, že ubytovanie bolo na bezpečnom mieste pri kampuse. V Írsku sme mali iba jeden voľný deň, zvyšok programu bol prakticky natrieskaný. Jeden podvečer po súťaži sme mali možnosť ísť pozrieť na zápas galského futbalu a jedno poobedie bolo venované írskym športom.

Rozdiel medzi krajinami bol vidieť najmä na domácich z Indonézie, teda na organizátoroch súťaže – indonézska kultúra je viac usmievavá a veselšia, zatiaľ čo tá írska, vo všeobecnosti severská, je chladnejšia. Podobne to cítim aj na Slovensku. Tu sa na teba náhodný človek na ulici neusmeje ako v Indonézii, kde je to celkom norma.

Máš pocit, že v Indonézii ste zažili viac esencie miestneho života než v Írsku?

Áno. To väčšinou súvisí aj s tým, aké povedomie majú dané krajiny o olympiádach. V Indonézii nás privítali na červenom koberci a mali sme policajný sprievod na motorkách, ktorý viedol šéf polície zo Západnej Javy, 50-miliónovej časti Indonézie. Robili sme si srandu z nekonečných indonézskych príhovorov, ktorých sa za tú dobu celkom nakopilo (smiech) – boli na slávnostnom zahájení, večer u guvernéra, na kultúrnom večeri, na posterových prezentáciách a na slávnostnom ukončení. Každý trval minimálne 45 minút. Olympiáda bola v indonézskych médiách jednou z hlavných správ, zatiaľ čo v Írsku mi to pripomínalo skôr našu organizáciu na Slovensku a súťaž mala komornejšiu atmosféru.

Na druhej strane sa mi však zdá, že v Írsku vám chceli ukázať aj kariérne možnosti v geografii. Bolo to tak aj v Indonézii?

Nie, tam sa skôr sústredili na predstavenie indonézskej kultúry a jej rozmanitosti. Napríklad každý z nás dostal miestny indonézsky hudobný nástroj nazývaný angklung. Potom si všetkých približne 500 ľudí na súťaži – súťažiaci, dozor aj návštevníci – na týchto nástrojoch zahralo. Niečo podobné urobili aj v Írsku, odkiaľ mám tiež píšťalku.

Aký dojem na teba urobili súťažiaci z iných krajín?

V Indonézii som sa bavil hlavne so súťažiacimi zo Slovenska a nejaká komunikácia medzi ostatnými účastníkmi vznikla prakticky až na samom sklonku súťaže. Ja osobne som si šetril energiu na súťaž, namiesto toho, aby som sa socializoval. V Írsku sme bývali na internátoch a dalo sa tam jednoduchšie stretávať, keďže tam boli lepšie spoločné priestory a tiež sme mohli chodiť, kam sme chceli.

Aký moment zo súťaže ti utkvel najviac v pamäti?

Určite mi utkveli v pamäti nervy z čakania na výsledky, to bol celkom zaujímavý druh stresu (smiech). Z Indonézie ma však zaujal výlet na sopku. Na jej vrchole bola vyhliadka a pod ňou akýsi slum s obchodmi, ktoré predávali turistom rôzne suveníry. Zjednávanie cien tam je normálne a samozrejme, nám súťažiacim chceli všetko predať výrazne nad cenu. Aj keď sa ma snažili „okašľať“ a pridať 100 až 200 % maržu, ešte stále mi to prišlo ako celkom prijateľné ceny.

Čím ťa obe krajiny prekvapili?

Z Indonézie som mal kultúrny šok celkovo z toho, ako tam vyzerá. Predsa len, je to krajina pomaly na druhom konci sveta. A Írsko – tým, že som už bol predtým v Anglicku, tak mi to tam pripadalo podobné, aj keď majú medzi sebou určité rozdiely. Ale Indonézia bola pre mňa niečo, čo som ešte vôbec nevidel, a aj to vo mne začalo moju lásku k cestovaniu. V rámci súťaže DiscoverEU som dostal cestovný lístok na vlaky po Európe a s dvoma kamarátmi sme precestovali takmer celé Pobaltie a severnú Európu. Bolo to dva mesiace pred írskou olympiádou, takže som trochu obetoval prípravu, ale našťastie to nevadilo. Odišiel som hneď po maturitách a 23 dní sme boli preč.

Výlet pred súťažou ti určite pomohol uvoľniť sa po maturitách. Zároveň si však spomínal, že príprava na každú časť olympiády si vyžaduje veľa sústredenia. Ako si to zvládol pred olympiádou v Írsku?

Bolo to hlavne o tom, ako som to vnímal – bol to už menší stres.

V Škole pre mimoriadne nadané deti a Gymnáziu, ktorú si navštevoval, ste mali povinnú stredoškolskú odbornú činnosť (SOČ), teda písanie seminárnej práce. Venoval si sa v nej tiež geografii?

Nie, moja práca bola skôr informaticky zameraná, v rámci SOČ som ani nemal ambíciu súťažiť. V škole sme robili aj projektové práce, ktoré sú podobné, ale menej formálne ako SOČ. V rámci nich som vždy vyrobil určitú implementáciu s geografickým podtónom: v siedmom ročníku na základnej škole som napríklad naprogramoval slepú mapu Slovenska, v deviatom ročníku som spracoval interaktívnu mapu slovenských elektrární a neskôr som spravil atlas Tatier.

Hoci si sa geografickej olympiáde začal poctivo venovať v neskorších ročníkoch, vyzerá to tak, že aj tieto menšie projekty boli dobrým základom k tvojim víťazstvám.

Áno a to by som vôbec nepovedal, že sa stane. Keď som prvýkrát postúpil z krajského kola na celoštátne v roku 2023, tak si doma robili srandu, keď vedeli, že mladší brat bude mať ambície na medzinárodnú matematickú olympiádu, že „Ak by si ty šiel na geografickú, tak by to bola úplná tutovka!“. Najskôr som ich vysmial, že čo to vymýšľajú, vtedy som ani také ciele nemal. Keď som však nakoniec na tú medzinárodnú olympiádu išiel, mal som pocit, že som sa tam dostal náhodou – vždy som postúpil do ďalšieho kola a zrazu som sa ocitol medzi vybranými.

Cestuje aj tvoj brat, Matej Bachniček, po svete vďaka súťažiam?

Áno, on už bol v Japonsku, Anglicku a v Nemecku. Keď sme boli na základnej škole, v rovnakom čase sme začali riešiť korešpondenčné semináre z matematiky. Ja som bol v piatom ročníku na základnej škole a on bol tretiak. Obaja sme riešili viac-menej to isté až dovtedy, kým som bol druhák na strednej, vtedy ma už predbehol. Ale prvú medailu z medzinárodnej olympiády som doniesol ja a dlho som mu to hádzal na oči (smiech)! Vznikla menšia prestrelka, keď som sa ho ironicky spýtal „Ako vyzerá medaila?“ hneď po tom, ako som získal striebro. Avšak, keď on prišiel so zlatom, tak mi to vrátil so slovami „Ako vyzerá zlatá medaila?“. Tak som sa musel šprtať na ďalšiu olympiádu. Vždy bola medzi nami zdravá súťaživosť.

Keďže si sa rozhodol študovať informatiku, akým spôsobom si s ňou bol v kontakte ešte počas svojho štúdia na gymnáziu?

Paradoxne, geografická olympiáda bola predposledná, ktorej som sa začal poriadne venovať. Veľmi dlho som riešil hlavne matematickú a fyzikálnu olympiádu. Matematické súťaže som robil už od piateho ročníku na základnej škole, kde sa mi raz podarilo sa dostať na celoštátne kolo. Na krajské kolo som sa dostal na fyzikálnej a informatickej olympiáde a zúčastňoval som sa aj Zenitu v programovaní. Zároveň som riešil veľa súťaží občianskeho združenia Trojsten. Všetko, čo organizujú, som už niekedy riešil, či už korešpondenčné semináre alebo tímovú súťaž Náboj. Bol som aj dvakrát v Prahe na Fyziklání, fyzikálnej tímovej súťaži. A zároveň, korešpondenčné semináre aktuálne ako vysokoškolák veľmi okrajovo aj organizujem, ale už na to nemám toľko času nazvyš. Hovorí sa, že Matfyz nie je škola, ale diagnóza a ja ju mám (smiech). Mimo školy chodím rád loziť a mám blízko aj k turistike.

Viackrát si spomenul, že ťa zaujíma digitalizácia v geografii. Ako na to myslíš popri svojom štúdiu informatiky?

Zatiaľ som minulý semester nič z geografie nerobil, aby som si počas jesene a zimy od nej oddýchol, keď som sa ju učil celú jar a leto. Teraz som si však hovoril, že by som si chcel dať geoinformatiku, prípadne iné geografické predmety z prírodovedeckej fakulty.

Držím ti palce v tvojom ďalšom smerovaní a aj keď je to na vysokej škole výzva, prajem, aby ťa neopúšťala chuť hľadať prepojenia medzi geografiou a ostatnými vednými disciplínami!

Ďakujem za rozhovor a povzbudenie!