Pani učiteľka Jana Plichtová je jednou z troch finalistov nominovaných na druhý ročník Ceny Dionýza Ilkoviča. Hoci vyučuje informatiku na Gymnáziu Alejová 1 v Košiciach, stretli sme sa s ňou a jej žiakmi v Žiline. Práve tam totiž vycestovali na robotickú súťaž RoboRave. Aby sme dejisko súťaže našli, neposlala nám pani učiteľka adresu novej menzy Žilinskej univerzity, ale rovno súradnice GPS.

Zo vstupnej haly budovy schádzame do jedálne, moceme sa pomedzi stoly až do veľkej zadnej miestnosti, ktorá je krátka, široká a plná detí. K podlahe sú páskou prilepené desiatky káblov, medzi nimi sa povaľujú batohy, tašky od notebookov a krabice so súčiastkami. Na detských krkoch sa hompáľajú visačky s menami a názvami škôl a družstiev. Skláňajú sa nad „športoviskami“, na ktorých budú roboty súperiť. Prsty pri stoloch svištia po klávesniciach. Hluk – krik aj smiech. V dave súťažiacich je vidieť iba zopár dievčat, medzi vyučujúcimi je to podobne. Zrazu sa spomedzi nich vynorí dáma, ktorá do súťažného hurhaja akosi nezapadá. Má čierny overal s drobnými bielymi bodkami, rovné tmavé vlasy v prísnom strihu pod uši a na krku ružovkastý šál. Jana Plichtová, podávame si ruky.

Skúsení súťažiaci z Košíc

Hovorí, že učí od roku 1994. Pôvodne ju pre zlý kádrový posudok na pedagogiku nezobrali. Išla teda na Teoretickú, kybernetickú a matematickú informatiku na Prírodovedeckej fakulte UPJŠ v Prešove. Miesto za katedrou si ju však počkalo. „Od začiatku začala robiť informatické krúžky a pripravovať deti na informatické súťaže a potom, keď sme získali prvé stavebnice lego, tak začala robiť aj robotické krúžky a tomu sa venuje celé tie roky, pripravuje žiakov veľmi intenzívne na tieto súťaže. Jej záber je veľmi široký. Napríklad v minulom školskom roku jej žiaci boli na 19. rôznych súťažiach,“ hovorí zástupkyňaškoly Beáta Vavrinčíková, ktorú pani Plichtovú na Cenu Dionýza Ilkoviča nominovala.

Ako sa však v robotike dá súťažiť? Kategórií je veľa. Pri kategórii sumo musí jeden robot druhého vytlačiť z kruhu, roboti hasiči zasa lokalizujú a hasia oheň, rytierske súboje sú podobné tým v stredoveku. „My súťažíme v kategórii line following, čo znamená, že robot má odniesť nejaký počet loptičiek do cieľa a vrátiť sa,“ vysvetľuje Lenka Hake zo šiesteho ročníka osemročného gymnázia, „keď som nastúpila na gymnázium, pozerala som si zoznam krúžkov a rozmýšľala som, ktorý by som mohla skúsiť a keďže som mala vzťah k matematike, povedala som si, že vyskúšam robotiku. Pani profesorka Plichtová ma často upozorňuje na rôzne súťaže alebo prednášky a ako získavam čoraz väčší rozhľad, tak sa mi to čoraz viac páči.“ Lenka však zároveň priznáva, že hoci ju robotika baví, je to náročný odbor: „Sú aj také súťaže, po ktorých som úplne zničená, ale zároveň aj keď sa nedarí, je to zážitok a mám z toho radosť.“

„Žiakov chcem naučiť, ako si s prekážkami poradiť bez pomoci.“

Učí ich vytrvalosti a samostatnosti

Žiaci, s ktorými hovoríme nám prezradia, že pani učiteľka Plichtová je prísna. Ona sama so smiechom hovorí, že je pravda, že im na súťažiach nepomáha, a že ich necháva, aby sa s úlohami potrápili sami: „Chcem ich naučiť, ako si s prekážkami poradiť bez pomoci. Niekedy môžu byť prví a ja nie som spokojná a oni tomu potom nerozumejú. Ja však viem, že ich výsledok mohol byť iný, mohli ho dosiahnuť s väčšou radosťou, nadšením, ináč. Alebo zase prídeme so zlým výsledkom, ale ja viem, že do toho dali všetko, a tak som veľmi spokojná. Keď vidíte, že žiaci tomu venujú čas, chcú, postupujú a má to zmysel, tak s radosťou obetujete aj svoj čas.“

Snaha mladých robotikov z Košíc je často odmenená úspechom. Už viackrát sa prebojovali na prestížne medzinárodné súťaže. Jana Plichtová si spomína na Atlantu, Lisabon, Eindhoven, ale najmä na Mexiko City: „Do Mexika sme v roku 2010 pripravili námorníka

Významné úspechy

Robocup Junior
1. miesto v kategórii Super team dance
2012 Mexiko