Niektorí učitelia si k svojmu povolaniu hľadajú cestu, iní sa s ním – ako hovorí sama – „narodia“. To je prípad mladej učiteľky chémie a biológie Ivany Beličkovej, ktorá pôsobí na Spojenej škole Novohradská v Bratislave. So svojimi študentmi vytvorila komunitu mladých vedcov #BeličkovejChémia, v ktorej sa spája radosť z experimentovania s prípravou na chemické súťaže. Verí, že veda má byť pre študentov a študentky zážitkom, ktorý im pomáha porozumieť svetu okolo seba.
Učenie sa pre ňu stalo prirodzenou súčasťou života už v detstve. „Moja stará mama žila s nami a ja som sa často hrávala, že ju učím čítať a písať, aj keď to sama vedela. Bola mojou prvou žiačkou,“ spomína Ivana Beličková s úsmevom. Už na druhom stupni základnej školy doučovala spolužiakov, no skutočným zlomom bola jej prvá hodina chémie. „Pani učiteľka nám vtedy názorne ukázala, ako funguje svet. A v tom momente som vedela, že ak raz budem učiť, chcem to robiť presne takto.“
Dnes učí chémiu a biológiu s nadšením, ktoré dokáže „nakaziť“ celú triedu. Svojich žiakov vedie k pochopeniu súvislostí a prepájaniu teórie prírodovedných predmetov s praxou: „Snažím sa im vždy ukazovať, kde sa skrýva chémia v ich tele, že je v každom nádychu, v okolí alebo aj v tom, čo jedia.“ Práve vďaka takémuto prístupu sa aj náročné témy stávajú zrozumiteľnými a zaujímavými. Na jej hodinách nikdy nie je ticho – študenti diskutujú, porovnávajú si riešenia, pýtajú sa. „Najradšej mám tie uletené otázky, ktoré sa dajú vysvetliť jednoduchým experimentom. Vtedy viem, že ich veda baví,“ prezrádza.
Krúžky, ktoré menia pohľad na vedu
Ivana Beličková začala s krúžkom Chemické experimenty ešte ako študentka vysokej školy. „Už vtedy som vedela, že pri deťoch a v laboratóriu chcem zostať.“ Z pôvodných šiestich žiakov sa postupne stala veľká komunita mladých vedcov. Dnes sa do jej krúžkov hlási každý rok až štyridsať študentov a pri ich vedení jej pomáhajú aj bývalí žiaci, ktorí sami prešli chemickými súťažami. „Vytvorila sa u nás taká komunita – #BeličkovejChémia –, v ktorej sa všetko točí okolo vedy, experimentov a spoločných zážitkov,“ prezrádza obľúbená pedagogička.
Krúžky nie sú len o učení. Sú o priateľstvách, o spoločných cestách na súťaže, o rituáloch vo vlaku, kde sa ešte riešia úlohy, aj o spoločenských hrách pred súťažou. „Vždy im prinesiem niečo sladké – cukor je predsa palivo pre mozog,“ dodáva s úsmevom. A keď prídu výsledky, fandí im zo všetkých síl. Aj keď sa neumiestnia, považuje to za úspech: „Odchádzajú so zážitkami, skúsenosťami a chuťou skúšať ďalej.“
Motivácia a úspechy
„Najväčšou motiváciou sú pre mňa moji študenti,“ hovorí mladá učiteľka, ktorá s nimi často zostáva v škole až do večera. Ich nadšenie ju poháňa dopredu. Pod jej vedením vyrástli úspešní riešitelia chemickej a biologickej olympiády vrátane medailistov z medzinárodných kôl. Na svoje žiačky a žiakov spomína s nefalšovanou hrdosťou: „Ukážkovým príkladom je Emma Tekulová, ktorá bola na mojom prvom krúžku úplne vystrašená, dnes vytvára softvér na spracovanie chemických a biologických vzoriek. Stále sme v kontakte.“
S rovnakým elánom podporuje aj vedecké projekty študentov. Spolupracuje so Slovenskou akadémiou vied, kde majú možnosť nahliadnuť do skutočných laboratórií, a s Prírodovedeckou fakultou UK, kde si študenti skúšajú experimenty s modernými digitálnymi technológiami. Získava aj granty na študentské projekty – napríklad s pomocou ESET-u financovala cestu na súťaž do Pardubíc či nákup odborných učebníc. Jedným z projektov, na ktorý je obzvlášť hrdá, je akvárium pohlcujúce CO₂ pomocou siníc, konkrétne ide o spirulíny – nápad, ktorý vzišiel priamo od jej študentov a študentiek.
Vzdelávanie, ktoré žije
Jej hodiny sú dynamické, plné príkladov z reálneho života – či už z ľudského tela, z rastlín, alebo priemyslu. Keď hovorí o svojom prístupe, prirovnáva triedu k ekosystému: „Každý vie, v čom je dobrý a má svoju úlohu. Ak ju prestane plniť, systém prestane fungovať. Takto sa učíme rešpektu aj spolupráci.“ Študenti ju opisujú ako férovú, inšpiratívnu a vždy otvorenú otázkam.
Ivana Beličková sa neustále vzdeláva, sleduje novinky vo vede a zavádza ich do vyučovania. „Prírodné vedy sa vyvíjajú, prichádzajú nové metódy a objavy. Učiť len to, čo sme sa kedysi naučili, by bolo žalostne málo,“ hovorí. Aj preto si plánuje spraviť druhú atestáciu – nie pre titul, ale pre možnosť rásť. „Inak si myslím, že si žijem svoj sen učiť a vzdelávať mladých ľudí,“ prezrádza bez okolkov.
Ocenenie od tých najdôležitejších
Keď sa dozvedela, že ju študentka Alica Jenčová nominovala na Cenu Dionýza Ilkoviča, najprv tomu len ťažko verila. „Bolo to pre mňa veľké prekvapenie a zároveň obrovská radosť. Je krásne vedieť, že si moji študenti vážia to, čo spolu robíme,“ hovorí. Za najdôležitejšiu spätnú väzbu považuje práve slová svojich žiakov a ich rodičov. „To, že sa ozvú, že im moje hodiny niečo dali, to je ten dôkaz, že to má zmysel.“
Energie má na rozdávanie – čerpá ju od študentov a študentiek, ale aj z domu, kde jej spoločnosť robí manžel a dve mačky. „Byť medzi mladými je obrovská výhoda. Učia ma vidieť svet s ich zvedavosťou. A to je presne to, čo chcem učiť aj ja ich – pozerať sa okolo seba a chápať, ako funguje svet.“
Vytvorila sa u nás na škole taká komunita – #BeličkovejChémia –, v ktorej sa všetko točí okolo vedy, experimentov a spoločných zážitkov