V slovenských školách sa každoročne nájdu učitelia, ktorí sa venujú svojim žiakom aj mimo povinného vyučovania, pripravujú ich na súťaže a olympiády a robia nadprácu, ktorá často zostáva nepovšimnutá. Práve pre nich je určená Cena Dionýza Ilkoviča, ktorá odmeňuje výnimočných pedagógov prírodných vied.
O význame tejto ceny a o tom, čo motivuje učiteľov vychovávať mladé vedecké talenty vo voľnom čase, hovorí v rozhovore učiteľ fyziky Jozef Beňuška, ktorý pôsobí na Gymnáziu Viliama Paulinyho-Tótha v Martine a je zároveň členom správnej rady Nadácie Dionýza Ilkoviča.
O učiteľoch sa často hovorí, že ich povolanie je životné poslanie, čím sa ospravedlňujú aj neplatené mimoškolské aktivity. Niektorí pedagógovia však volajú po ich financovaní. Súhlasíte?
Keď nejaký športovec dosiahne výkon na medzinárodnej úrovni, chce byť ocenený, nerobí to zadarmo, alebo len preto, že si chce zabehať alebo zaskákať. Ak dosiahne učiteľ so žiakom európsky alebo svetový úspech, celé ocenenie spočíva v tom, že vám dajú diplom a poďakujú sa vám za dlhoročnú prácu. Je toto dostatočná motivácia? Je jasné, že ľudia, ktorí ťahajú našu vzdelanosť perfektným smerom, by mali byť nejakým spôsobom ohodnotení aj inak, nielen potľapkaním po pleci a papierom.
Slovenských pedagógov, ktorí robia nadprácu, každoročne vyzdvihuje Cena Dionýza Ilkoviča. Na jej 8. ročník aktuálne prebieha nominačný proces. V čom doposiaľ vidíte najväčší prínos ocenenia?
Prínos spočíva v cieľoch Nadácie Dionýza Ilkoviča, ktoré sa jej aj daria plniť. Jedným z nich je napríklad popularizácia učiteľského povolania a prírody. Snaží sa zviditeľňovať ľudí, ktorí robia v oblasti prírodných vied a robia niečo nad rámec svojej bežnej školskej práce. Nad rámec znamená napríklad to, že pripravujú žiakov na rôzne olympiády alebo súťaže, že pripravujú materiály, ktoré potom poskytujú svojim kolegom a oni podľa nich učia. Nad rámec znamená aj to, že pracujú so žiakmi a študentmi popoludní, po večeroch aj po víkendoch. Takéto výnimočné osobnosti treba naozaj zviditeľniť, ukázať, že ich na Slovensku máme, pretože predtým sme si ich veľmi nevšímali. Nadácia Dionýza Ilkoviča je u nás prvá, ktorej sa darí dostávať do povedomia učiteľov, ktorí dosiahli výnimočné úspechy so žiakmi nielen v rámci Slovenska, ale aj v rámci Európy či sveta.
Cena eviduje za uplynulých 7 ročníkov 366 nominácií. Čo to značí o slovenskom školstve?
Nie je to málo nominácií. Ukazuje to, že sa stále nájdu učitelia, a to zo všetkých slovenských regiónov, ktorí sú ochotní robiť v oblasti prírodných vied mimoškolské aktivity. Je to náročné najmä preto, že keď sa majú venovať žiakom navyše, musia si naštudovať omnoho viac učiva, ako potrebujú na vyučovaciu hodinu. Chvalabohu, máme určitú zásobáreň učiteľov prírodných vied, ktorí takúto činnosť robia. Aj keď ide väčšinou o starších učiteľov, verím, že ocenenia inšpirujú aj mladších kolegov, aby boli tiež aktívni.
Všetkým nominovaným a oceneným by sa malo školstvo poďakovať, lebo práve oni v oblasti prírodných vied doťahujú našich žiakov do európskych a svetových vedeckých štruktúr.
Jedna veľká tragédia však spočíva v tom, že veľké percento našich dobrých žiakov, ktorí medzinárodné súťaže vyhrávajú alebo sa celkom slušne umiestňujú, ide ďalej študovať do zahraničia. Len z našej školy je to až 90 % takýchto úspešných žiakov, ktorí idú študovať do Čiech. Unikajú nám tak kvalitné mozgy a navyše sa väčšina ani nevráti, keď zistí, že vo svete to funguje akosi lepšie ako na Slovensku.
Čím to je, že sú oceňovaní najmä starší pedagógovia?
Pretože v prírodných vedách máme väčšinou starších pedagógov. Už roky upozorňujem na to, že mladých učiteľov fyziky je málo, učiteľstvo tohto predmetu končí len veľmi málo vysokoškolských študentov. A nielen posledných 5 rokov, dialo sa to už pred 20 rokmi. Preto je problém zohnať učiteľa fyziky na základnú a strednú školu a ťahá to staršia generácia, ktorú nemá kto nahradiť. Uchádzači si vyberajú na štúdium iné predmety, možno je to aj preto, že fyzika je časovo náročná práve v príprave na hodiny. To isté platí aj o chémii či biológii.
Ak poznajú študenti alebo kolegovia nejakého výnimočného učiteľa alebo učiteľku, prečo by ich mali nominovať na Cenu Dionýza Ilkoviča? Čo to môže priniesť pedagógovi a škole?
Ocenenie jednoznačne školu zviditeľní. Keď sa v médiách objaví, že jej žiaci dosiahli nejaké medzinárodné úspechy a že ich pripravovali jej učitelia, prestíž školy v regióne značne stúpne. To môže zvýšiť záujem mladších detí ísť na danú školu študovať, lebo to značí, že sa im tam skutočne venujú. A o tom, že to zvýši prestíž učiteľa, takisto niet pochýb.
Snaží sa Nadácia Dionýza Ilkoviča podporovať pedagógov aj mimo jej ocenení?
Jedným z cieľov nadácie je aj finančná a materiálna podpora žiakov a pedagógov na medzinárodných súťažiach. Vycestovať do zahraničia na súťaž nie je pre mnohých jednoduché a lacné a účastníci niekedy bojujú so zháňaním financií, aby tam tím alebo žiak vôbec mohli ísť. Nadácia Dionýza Ilkoviča preto vyvíja aj aktivity, aby im uľahčila účasť na medzinárodných súťažiach.
V minulosti ste aj vy získali viaceré ocenenia. Jedno z nich je od Európskej fyzikálnej spoločnosti za založenie Centra popularizácie fyziky. Čo pre vás toto ocenenie znamenalo?
Každé jedno ocenenie, ktoré človek dostane, asi nie iba učiteľské, človeka nejakým spôsobom povzbudí. Vo fyzike sa tomu hovorí, že sa dostane do excitovaného stavu, teda že je v stave s nejakou vyššou hodnotou energie, čo motivuje k ďalšej podobnej činnosti. Je to fajn, lebo ocenenie väčšinou dostávajú ľudia, ktorí naozaj niečo robia. To môže pomôcť, aby sa o tom dozvedeli aj ostatní. Ja sa vďaka tomu pomerne často zúčastňujem ako prednášajúci rôznych konferencií a seminárov pre učiteľov fyziky, kde svoje poznatky odovzdávam iným.
Prečo ste sa rozhodli založiť Centrum popularizácie fyziky?
Na našej škole sme ho vytvorili ešte v roku 2006 spolu s kolegom Ivanom Šabom, keďže sme obaja nadšencami fyzikálnych experimentov. Tušili sme, že fyzika sa na základných a stredných školách experimentom veľmi nevenuje. Rozhodli sme sa sem preto pozvať nejaké školy, aby sa prišli pozrieť na naše experimenty, ktoré sú netradičné aj zábavné, niekedy aj formou súťaží. Netušili sme, aká bude odozva, pôvodne sme experimenty plánovali len pre región Turca a okolie. Odvtedy sa to krásne rozbehlo, v priebehu školského roka k nám príde zhruba 100 exkurzií, autobusov so žiakmi zo všetkých kútov Slovenska, ktorým sa hodinu venujeme. Na Slovensku neexistuje žiadna iná stredná škola, kam by žiaci z iných škôl chodili na podobné experimenty, je to unikát. Venujeme sa tomu nad rámec normálneho učenia. Treba však povedať, že systém experimentálnej fyziky robím aj na svojich klasických hodinách so žiakmi.
Čo vás motivuje, aby ste robili aktivity nad rámec svojej práce?
Najmä to, že experiment na hodinu fyziky jednoducho patrí a, bohužiaľ, často sa v slovenskom školstve nevykonáva. A to z jednoduchého dôvodu. Napríklad na základných školách učia fyziku učitelia, ktorí fyziku vôbec neštudovali. Čiže ju učia neodborne, a preto nevedia nič o experimentoch. A učitelia, ktorí aj fyziku vyštudovali, experimenty nerobia kvôli tomu, že nám rapídne klesli počty hodín fyziky za posledných 10 – 15 rokov. Kedysi bolo na gymnáziách 12 hodín fyziky, dnes ich je len 5, priority sú zrejme niekde inde a namiesto experimentovania chcú učitelia využiť čas iným spôsobom. Náš názor ale je, že bez experimentu sa hodina fyziky nezaobíde.
Poznáte výnimočných učiteľov a učiteľky prírodovedných predmetov, ktorí robia veci inak a vychovávajú mladé vedecké talenty? Už len do 30. júna ich môžete nominovať na Cenu Dionýza Ilkoviča 2024. Ocenenie je určené pedagógom, ale aj nepedagogickým pracovníkom základných a stredných škôl, ktorí sa dlhodobo angažujú v mimoškolskej činnosti v predmetoch matematika, fyzika, chémia, biológia a informatika.