Mladí učitelia: Na realitu v škole nás nikto nepripravil

Už na základnej a strednej škole ma bavilo spolužiakom a mladším žiakom vysvetľovať učivo. Zároveň som mala veľa pozitívnych príkladov dobrých učiteľov, ktorí ma učili. Povedala by som ale, že to boli aj negatívne príklady, ktoré ma k tomuto povolaniu priviedli. Nútili ma zamyslieť sa, prečo nie všetci učitelia učia tak, aby tomu žiaci rozumeli. Cítila som potrebu zmeny.

Často sa mi zdalo, že to robia len zo zotrvačnosti a nechce sa im do ničoho iného. Možno to bolo sčasti vyhorenie, sčasti pasivita a nechuť skúšať nové veci. V ich centre záujmu už nebol žiak.

Musí to byť hrozne ťažké vydržať v takom pozitívnom pracovnom nasadení dlhé roky. Ja som to robila len dva roky a musím povedať, že je to skutočne veľmi vyčerpávajúce. Neviem si predstaviť ísť v takom tempe 20 rokov.

Nebol to hlavný dôvod, viem si predstaviť, že by som ešte pár rokov učila. Chcela som skôr vyskúšať niečo nové. Dostala som zaujímavú ponuku, tak som ju využila. Zostávam ale v školstve, je to pre mňa stále srdcová téma.

Už keď som šla študovať pedagogiku som ale vedela, že nechcem učiť celý život. Nechcem, aby sa zo mňa stala učiteľka pred dôchodkom, ktorá to už len potrebuje na danej škole dožiť. Súčasne som presvedčená o tom, že sa k učiteľstvu ešte vrátim, veľmi ma to bavilo. Zatiaľ ale neviem kedy a kam.

Keď som videla učiteľov, ktorí učili dlho a učili stále kvalitne a boli zapálení, tak som si všimla, že k tomu majú vytvárané čo najvhodnejšie podmienky. Napríklad mali menej byrokratickej záťaže – sú školy, ktoré majú viac administratívnych pracovníkov, aby sa učitelia mohli sústrediť na učenie a nemuseli toľko riešiť papiere.

Veľa v tomto smere spraví aj atmosféra na škole. Keď je vedenie zapálené preto, aby bola škola čo najlepšia, a aj kolegovia majú takéto nastavenie, tak je to jednoduchšie. Naopak, ak ste sami alebo ste iba dvaja, je to extrémne náročné.

Boli to najmä učitelia zo strednej školy, na ktorých hodinách som sa dozvedela oveľa viac ako to, čo bolo napísané v učebnici. Súčasne som si ich vážila aj ako osobnosti – boli to skvelí odborníci a zároveň zostali veľmi ľudskí. Nebazírovali na maličkostiach, ale chceli, aby sme rozumeli celku.

Najmä slabé ohodnotenie za vysoké nasadenie a zlý obraz učiteľa v spoločnosti.

Podporila by som vzdelávanie budúcich učiteľov – na pedagogické školy by som sa snažila dostať čo najviac odborníkov, a pridala by som viac praxe, aby si to budúci učitelia mohli vyskúšať vo väčšej miere.

Pomôcť by mohla, podľa mňa, aj lepšia podpora priamo na školách. Asistenti učiteľov síce existujú už dnes, no je ich veľmi málo. Ak by sa ich počet zvýšil, veľmi by to pomohlo aj v snahe o individuálny prístup k žiakom.

Mala som pocit, že sa do učiteľstva budem dostávať oveľa rýchlejšie. Komfortne som sa začala cítiť až po roku, dovtedy som si bola často neistá a stretávala som sa so situáciami, ktoré boli pre mňa nové. Hlavne čo sa týka výchovných prístupov. Mala som pocit, že akademicky som bola na učenie pripravená, ale zvládanie detí mi niekedy robilo problémy. A to aj napriek tomu, že som v rámci Teach for Slovakia absolvovala pred nástupom 6-týždňový kurz na zvládanie ťažkých situácií.

Keď deti nechceli urobiť to, čo som im povedala, boli drzé, alebo keď nastali konflikty v triede a nikto ma nepočúval. To boli náročné situácie.

Mala, ale reálne sa to tam riešilo iba minimálne. Treba ale povedať, že ja som bola na pomerne špecifickej škole, mali sme veľa sociálne znevýhodnených žiakov, s ktorými sa kvôli prostrediu, v ktorom vyrastajú, pracuje komplikovanejšie. Celkovo sa však podľa mňa na vysokých školách len veľmi málo rieši to, ako zvládať správanie detí.

Vyznie to ako úplná maličkosť, ale vtedy ma to veľmi potešilo a prekvapilo. Minulý školský rok prišli žiaci s vlastnou iniciatívou. Vyrobili nástenné plagáty z rôznych predmetov, ktoré im pomáhajú v učení – napríklad na tvrdé a mäkké spoluhlásky a viaceré ďalšie. Bola pre mňa radosť vidieť u nich takýto posun k samostatnosti a vlastnej zodpovednosti za to, aby dané učivo naozaj vedeli.

Bolo to také šťastie v nešťastí. Nevedel som, ako skĺbiť chémiu s angličtinou, a učiteľstvo bola možnosť, ako sa to dalo. Povedal som si, že spravím bakalára a potom uvidím. Keď prišla v treťom ročníku prax, pochopil som, čo sa na mnohých školách robí zle. Boli sme na posluchovej praxi, keď len pozorujete učiteľa a analyzujete jeho hodinu. Mali sme učiteľku chémie, ktorá sa za 45 minút ani raz nepostavila zo stoličky. Bolo vidieť, že deti vôbec nezaujala.

Pokračoval som potom v magisterskom štúdiu, kde prišlo viac práce s deťmi a v tej som sa našiel. Povedal som si, že teraz mám možnosť nespraviť to tak, ako to učitelia robili, keď som bol žiak ja, ale učiť naozaj zaujímavo.

Áno, bola to pre mňa výzva, začať to robiť trošku inak. Nevravím, že robím extrémne interaktívne hodiny, to nie. Ale snažím sa im vysvetliť význam toho, čo preberáme, až do konca – povedať im, kde v praxi sa to dá využiť.

Súčasne sa vždy snažím byť akčný, aby žiaci videli, že ma predmet baví. Na mnohých učiteľoch, ktorých som aj ja v minulosti mal, bolo vidieť, že to vlastne nemali radi, učili nasilu. Aj dnes sú pedagogické školy plné ľudí, ktorí už od začiatku vedia, že nebudú učiť. K učiteľstvu majú dokonca odpor. Keď potom nakoniec učiť idú, pretože nezoženú inú prácu, je to na nich extrémne cítiť a žiakov iba demotivujú.

V tom, ako spoločnosť vníma učiteľa. Ľudia majú pocit, že robíme iba 5 hodín denne a máme množstvo voľna. Vezmime si, napríklad, zaužívané slovné spojenie „kto to nevie robiť, učí.“ Jasne to vypovedá o štatúte učiteľa. V zahraničí je to pritom mnohokrát naopak – učiť chodia najlepší študenti, ktorí vedia pracovať s ľuďmi.

Jedna vec je finančná stránka. Základné platy nie sú až také nízke, ale rokmi stúpajú extrémne málo. Ak by človek robil 20 rokov v takmer akejkoľvek inej oblasti, plat by mu narástol mnohonásobne viac.

Druhá vec je to, že v školstve skúsení ľudia neposúvajú svoje vedomosti ďalej. Bežne si do firmy najmete človeka, ktorý je vo svojej práci dobrý, a on vám spraví školenie. Na školách niečo takéto vôbec nefunguje. Ak máme, napríklad, dobrého fyzikára, mohol by spraviť do roka aspoň 3 až 4 workshopy pre fyzikárov na iných školách.

Ja mám šťastie, že mám okolo seba kopec kolegov, ktorí mi svoje know-how posúvajú, ale mám veľa kamarátov, ktorí také šťastie nemajú.

Odrádza ich najmä byrokratický systém. Nikto vás nepripraví na to, čo všetko a ako musíte vypĺňať a posielať. A pomaly s každou vládou alebo vedením kraja sa to mení.

Rovnako ich, podľa mňa, odrádzajú rodičia žiakov. Mnohí majú pocit, že sami vedia lepšie, čo treba spraviť. To je, ako keby ste prišli k lekárovi a povedali mu, čo vám má predpísať. Spoločnosť neakceptuje naše postavenie a to, že my vieme lepšie, ako ku ktorému žiakovi pristupovať. S rodičmi sa niekedy musíme rozprávať veľmi opatrne a vážiť každé jedno slovo.

Áno. Spomínam si, že som bol k žiakom veľmi úprimný. Povedal som im, že to je môj prvý rok a že budú moji beta testeri. Postavil som svoje učenie na úprimnosti. Robím to tak aj dnes. Keď napríklad zmením spôsob učenia danej látky, tak im to vopred oznámim a poviem im, čo je cieľ.

Veľmi dobre. Úprimnosť funguje. Nesnažím sa hrať na šéfa, ktorý im niečo diktuje. Vždy im vysvetľujem, že oni potrebujú niečo dostať a ja im to potrebujem čo najrýchlejšie a najefektívnejšie sprostredkovať. Naším cieľom je teda nájsť spoločne spôsob, ako to dosiahneme.

Dúfal som, že sa tejto otázke vyhnem. (smiech) Raz za čas mám totiž stav, keď si hovorím, že už zo seba dosť dlho robím hlúpeho a už ma to nebaví. Ale ak mám byť úprimný, strašne ma táto práca napĺňa. Keď vidíte výsledky, aj keď minimálne, je to skvelý pocit. Vždy si vravím, že možno som danému žiakovi pomohol zmeniť niečo, na čom bude stavať svoj život.

Na konci roka si vždy zbieram hodnotenie od žiakov. Mal som žiaka, ktorý sa síce pripravil na prezentáciu, ale bola fakt hrozná. Celá trieda sa bavila a nepočúvala ho, no ja som ich iba napomínal a nechal som ho prezentovať. Po chvíli sa ma spýtal, prečo ho nezastavím, keď ho nikto nepočúva a ja som mu vysvetlil, že on nad tým strávil svoj čas a preto mu musíme prejaviť aspoň toľko rešpektu, že si ho vypočujeme.

V hodnotení mi napísal, že si uvedomil, že tá prezentácia bola zlá a že už vie, ako ju spraviť lepšie. Súčasne sa mi poďakoval, že som sa ho zastal. Vraj mu to veľmi zdvihlo sebavedomie a aj spolužiaci ho začali viac rešpektovať. Bol to skvelý pocit.

Bol to môj detský sen, už od piateho ročníka na základnej škole som chcela učiť.

Ťažko povedať. Ja som vždy bola študijný typ, čistá jednotkárka, poctivo som sa pripravovala a aj spolužiakom som vždy veľa pomáhala s úlohami. Pred nástupom na vysokú školu som si zrejme predstavovala, že len budem pokračovať v tom, čo som už robila. Ani vysoká škola nás však na to, čo nás v praxi čaká, veľmi nepripravila. Dôraz sa kládol skôr na teóriu. Až keď človek nastúpil do prvého zamestnania, za pochodu sa učil, čo všetko musí okrem samotného obsahu vyučovania robiť.

Jednak celkový prístup k žiakom, teda ako si u nich vybudovať rešpekt tak, aby ste neboli príliš prísni, ale ani príliš benevolentní. Hlavne ak vyzeráte mlado a aj kolegovia si vás mýlia so žiačkou (smiech). A potom všetky prípravy okolo vyučovania, teda zostavovanie plánov, vypĺňanie rôznych tlačív a kopec ďalšej byrokracie okolo. Na toto nás štúdium vôbec nepripravilo.

Hneď v prvý deň, ako som nastúpila. Mali sme poradu, ktorá trvala 3 až 4 hodiny a dostala som na nej obrovské množstvo informácií o tom, čo nás v daný rok čaká. Z toho som bola trochu v strese. Čo sa týka samotnej práce so žiakmi, tam to bolo o niečo lepšie. Už predtým som totiž robila v jazykovej škole, takže som mala nejaké skúsenosti. Skôr tie technicko-organizačné veci ma zaskočili.

Z môjho ročníka šli nakoniec učiť skoro všetci, my sme sa v tom našli. Viem však, samozrejme, že sú prípady, keď šli ľudia študovať pedagogiku len preto, aby mali titul. Nakoniec si ale nenašli prácu v inej oblasti, pretože sa možno ani príliš nesnažili a spoliehali sa na to, že do školy ich aj tak vezmú, keďže je nedostatok učiteľov. Učia teda aj takí. Ja som ale mala šťastie na kolegov, ktorí sa tomu chcú venovať.

Prvou vecou sú asi platové podmienky. Ja, napríklad, bývam v podnájme aj so spolubývajúcou, keďže sama by som si bývanie nemohla dovoliť, respektíve zostalo by mi v tom prípade veľmi málo na život.

Druhá, podstatnejšia, vec je správanie detí. Ak vás deti nerešpektujú, je to extrémne náročné a rýchlo vyhoríte. To je čiastočne aj dôvod, prečo som odišla zo základnej školy, kde som začínala. Bolo to však aj preto, že práca s menšími deťmi je kvôli kratšej dobe ich pozornosti náročnejšia. Oveľa viac ma to vyčerpávalo. Na strednej škole sú deti staršie a viete sa s nimi lepšie dohodnúť.

Je to možné. Praxe je počas štúdia naozaj veľmi málo. Ja som študovala na UKF v Nitre a tam sme mali náčuvovú prax okolo 10 hodín. Pri náčuvovej praxi len pozorujete, ako učí niekto iný a danú hodinu máte analyzovať. Potom sme mali 10 hodín praxe na základnej škole, 10 hodín na strednej z každého svojho odborného predmetu a potom až výstupovú prax, ktorú sme si riešili každý sám. Pred ňou som však reálne odučila veľmi málo hodín, pretože časová dotácia sa delí medzi všetkých študentov, s ktorými ste v skupine. Zvyčajne je to okolo 5 ľudí. Tak to bolo v čase, keď som študovala ja. V súčasnosti je dotácia už vyššia, no na samotné zamestnanie vás to nepripraví.

Pri angličtine som obavu nemala, tam nám počas štúdia ukazovali veľa metodických aktivít, ktoré som vedela využiť. Na matematike to však problém bol. Tam mi takéto niečo chýbalo a aj preto som si neverila, že ju budem schopná dobre učiť. Musela som si toho veľa sama vyhľadať, plus mi pomohli kolegovia.

Áno, mala som šťastie na veľmi dobrých kolegov, a to na všetkých školách. Vždy som mala niekoho, za kým som mohla ísť po radu. Aj teraz to tak funguje. Vždy, keď niekto z kolegov nájde napríklad dobrú aktivitu na hodinu, tak si to pozdieľame.

Áno, mali už vyskúšané taktiky, ktoré fungujú. Radili mi napríklad, aby sme si hneď na prvej hodine stanovili, čo žiaci očakávajú odo mňa ako učiteľky a čo očakávam naopak ja od nich. Pri menších deťoch na základnej škole si to môžete aj spísať ako „desatoro žiaka“, to som videla, že mali kolegyne v niektorých triedach. Žiaci sa tam potom podpísali a vnímali to tak, že sami si tie pravidlá vymysleli, tak ich aj sami musia dodržiavať.

Materiálno-technické vybavenie škôl. Stále sú problémy s učebnicami a technikou. Aj v kontexte koronakrízy – je až zázrak, že sa učitelia tak rýchlo adaptovali. Na mnohých školách stále nemajú žiadne interaktívne tabule, internet každú chvíľu padá, softvéry sú zastarané. Ak teda aj technika je, často sa s ňou zle pracuje. Súčasne by pomohlo, keby si už učitelia nemuseli kupovať za vlastné peniaze napríklad papiere či iné pomôcky. No predovšetkým je nutné vytvoriť dlhodobú koncepciu a nie neustále zavádzať neefektívne reformy, ktoré často riešia iba „kozmetické úpravy“ a byrokraciu.