Odborná porota pod vedením Martina Plescha zo Slovenskej akadémie vied vybrala troch finalistov – Máriu Spišákovú z Gymnázia Pavla Horova v Michalovciach, Marcela Tkáča z Katolíckej spojenej školy sv. Mikuláša v Prešove a Antona Belana zo Školy pre mimoriadne nadané deti a gymnázia v Bratislave. Celkovým víťazom za rok 2020 sa stal zanietený chemikár Marcel Tkáč. Tento rok správna rada Nadácie Dionýza Ilkoviča, ktorá ocenenie organizuje, vybrala ešte jedného víťaza. A to v špeciálnej kategórii „Online vzdelávanie“ za mimoriadne dobre zvládnutý prechod do digitálneho vzdelávania a pomoc nielen študentom, ale aj kolegom. Toto ocenenie získal pán učiteľ Jozef Zvolenský zo Základnej školy Skýcov. Zoznámte sa s laureátmi Ceny Dionýza Ilkoviča 2020.

Chcel byť „šialeným“ vedcom v laboratóriu, no stal sa učiteľom chémie. Ako sám vraví, stalo sa mu to najlepšie, čo mohlo, a už by nikdy nemenil. Tohtoročný víťaz Ceny Dionýza Ilkoviča Marcel Tkáč je dnes riaditeľom na Katolíckej spojenej škole sv. Mikuláša v Prešove, no učenia chémie sa nevzdal.

Krúžkom a prípravám na olympiády v chémii sa začal venovať krátko potom, ako odštartoval svoju učiteľskú kariéru. Vychoval mnohých nadšených chemikov, ktorí aj vďaka nemu priniesli medaily z medzinárodných kôl chemickej olympiády. V roku 2005 bol s jedným svojim žiakom na Taiwane, odkiaľ priniesli zlato. „Dodnes si spomínam, aké to bolo pri vyhlasovaní. Zostali už iba posledný traja, ktorých nevyhlásili a úplne na záver to zaznelo – Anton Repko, Slovakia. Bol som pod pódiom a tisli sa mi slzy do očí keď rozvinul slovenskú zástavu,“ spomína Marcel Tkáč.

Ako sám vraví, úspechy na olympiádach sú skvelé, no po rokoch v školstve pochopil, že to nie je to najdôležitejšie. „Najdôležitejšie je, keď vidím, že sú moji bývalí žiaci úspešní vo svojom živote. Že vyštudovali skvelé školy, majú zamestnania v popredných svetových firmách a sú šťastní,“ dodáva.

Pán Tkáč sa popri vedení školy a učení venuje aj písaniu vlastných učebníc a organizovaniu Chemickej olympiády (CHO) – je totiž predsedom krajskej komisie a členom slovenskej komisie CHO. Svoje poslanie motivovať pre chémiu tak rozšíril na žiakov z celého Slovenska. Ako sám vraví, stále ho najviac baví byť so žiakmi v laboratóriu. Aj s manželkou, ktorá je tiež chemička, sa im venujú cez prestávky aj mnohé popoludnia. „Učenie je moje poslanie. Po štyridsiatke som pochopil, že by to dokonca nemusela byť ani chémia, pokojne aj iný predmet. Len aby som mohol učiť,“ uzatvára Marcel Tkáč.

V škole mu nikto nepovie inak ako Anino. Anton Belan učí matematiku a informatiku na Škole pre mimoriadne nadané deti a gymnáziu v Bratislave. Ako sám vraví, učiteľstvo si vybral preto, že je krásne. Rovnako ako samotná matematika.

„Keď som nastúpil na školu, naivne som si myslel, že žiakom vždy vysvetlím základ danej látky a zvyšok hodiny si to budú sami skúšať. A popritom im budem pomáhať vyriešiť prípadné problémy či nejasnosti. Nakoniec však mali milión otázok, na ktoré som ani nestíhal odpovedať, tak som to všetko spísal,“ opisuje svoje učiteľské začiatky Anton Belan. Práve vtedy sa zrodila jeho prvá učebnica. Dnes ich už má na svojom konte takmer 10. Venujú sa témam z matematiky a informatiky a určené sú stredoškolákom, ktorých baví zlepšovať sa v predmetoch aj nad rámec bežného vyučovania. Ako totiž hodnotia viacerí jeho bývalí žiaci, Aninove knižky si neotvoríte, keď chcete „preliezť“ predmetom. Otvoríte si ich, keď mu chcete skutočne porozumieť.

Popri písaní kníh organizuje Anton Belan už 14. rok ŠPONGIU – súťaž v programovaní. Tímy žiakov z celého Slovenska v nej majú vždy 2 týždne na to, aby naprogramovali počítačovú hru podľa vyhlásenej témy. Medzi stredoškolákmi má veľký úspech a považujú ju za skvelý spôsob prepojenia teórie programovania so zábavnou praxou. „Každý rok máme aspoň jednu hru, ktorá by sa pokojne uplatnila aj komerčne. Sám som často prekvapený, čo všetko sa dá stihnúť za dva týždne,“ popisuje Anton Belan.

Svojim žiakom sa súčasne venuje na viacerých matematických a informačných krúžkoch a pripravuje ich na olympiády, súťaže či korešpondenčné semináre. Ako však dodáva: „Snažím sa primárne o to, aby som z nich vychoval dobrých ľudí,“ uzatvára skromne Anino.

V škole ju oslovujú pani profesorka, v tábore teta Maja. Reč je o Márii Spišákovej z Gymnázia Pavla Horova v Michalovciach. Do informatiky sa zamilovala pred viac ako 20 rokmi. Vďaka jej táboru, súťažiam, krúžkom či workshopom sa pre programovanie nadchli mnohí žiaci stredných aj základných škôl. A ďalší neustále pribúdajú.

Pred ôsmimi rokmi dostala ponuku zorganizovať letný IT tábor pre deti základných škôl. Hoci bol úspešný, pre druhý ročník už nezískala finančnú pomoc. Nezastavilo ju to a na Gymnáziu Pavla Horova v Michalovciach zorganizovala tento rok už ôsmy ročník. Deti na ňom zostavujú roboty LEGO, učia sa základy programovacieho jazyka Python, vytvárajú rôzne aplikácie, programujú hardvér – micro:bity a pomedzi to športujú. „Sme tu už ako rodina. Mnohé deti sa vracajú aj niekoľko rokov po sebe. Viacerí žiaci, ktorých dnes máme na gymnáziu v triedach so zameraním na informatiku, si toto zameranie zvolili práve vďaka táboru. To ma veľmi teší,“ hovorí Mária Spišáková.

O popularizáciu informatiky medzi žiakmi základných a stredných škôl sa snaží aj organizovaním iGPH boja – súťaže v programovaní, ktorá má už 11-ročnú tradíciu. „Všimla som si, že niektoré deti, ktoré k nám prichádzali, sa na základných školách vôbec nestretli s programovaním. Súťažou sa snažíme deti, ale aj učiteľov inšpirovať, aby sa tomu venovali. A veru sa aj venujú. Niektorí síce iba pár týždňov pred súťažou, ale aj to je niečo,“ vysvetľuje odhodlane.

Žiaci pani Spišákovej sa zúčastňujú celoslovenských prehliadok SOČ (Stredoškolská odborná činnosť) či súťaží ako Robotický Battle, Lego Race, Networking Academy Race a mnohých ďalších. Sama tiež píše učebnice a vedie viacero krúžkov informatiky. „Žiadneho žiaka netreba podceňovať, programovať sa môže naučiť každý. Je to skutočne skvelý pocit, keď vidíte, ako ich to nadchne a venujú sa tomu aj sami doma,“ uzatvára pani učiteľka Spišáková.

Nadácia Dionýza Ilkoviča vyhlásila v tomto roku špeciálnu kategóriu „Online vzdelávanie“. Toto ocenenie je reakciou na situáciu, ktorá zmenila naše školy možno navždy, kedy museli učitelia prejsť k digitálnemu vzdelávaniu prakticky cez noc. Správna rada vyberala z nominovaných pedagógov takého, ktorí nie len bravúrne zvládol prechod do onlinu a pomáhal žiakom, ale ktorý tvorbou obsahu pomáhal ostatným kolegom po celom Slovensku. A toto je učiteľ, ktorý si cenu naozaj zaslúžil.

Skýcov – malá obec pri Zlatých Moravciach s necelou tisíckou obyvateľov. Tak práve odtiaľto pochádza víťaz Ceny Dionýza Ilkoviča v mimoriadnej kategórii „Online vzdelávanie“ Jozef Zvolenský. Základoškolákom aj ich rodičom po celom Slovensku pomáhal počas dištančného vzdelávania s matematikou. Stačil mu na to papier, fixka a vlastná kamera.

Keď zrazu deti zo základnej školy v Skýcove po vypuknutí pandémie Covid-19 zostali doma, učenie matematiky sa pre ne skomplikovalo. Jozef Zvolenský sa preto rozhodol, že začne nakrúcať videá, v ktorých im vysvetlí jednotlivé preberané látky – od konštrukcie trojuholníka cez delenie zlomkov až po mocniny a odmocniny.

Keďže komplikácie pri učení na diaľku nemali iba deti a rodičia zo Skýcova, založil YouTube kanál „Učím sa doma“, kde videá zdieľal so všetkými. Po čase sa mu začali ozývať rodičia z celého Slovenska a prosiť ho, aby spravil video aj k učivám, ktoré neučí. „Časom to bolo tak 50:50. 50 percent videí bolo pre deti, 50 percent pre rodičov, ktorí chceli niečo iné – či už pre staršie alebo mladšie ročníky,“ opisuje Jozej Zvolenský.

Ako sám vraví, spravil to veľmi rád. „Viem si predstaviť, že to pre nich bolo náročné. Ja sa matematike venujem dennodenne, no ak by som mal doma deťom vysvetľovať napríklad chémiu, tiež by som s tým mal problém,“ priznáva. Pozitívny ohlas mal na videá aj od rodičov detí s poruchami učenia. Látku v nich totiž vysvetľuje veľmi jednoducho, priamo a nevidieť mu do tváre, vďaka čomu sa vedia lepšie sústrediť. „Snažím sa do videí dať vždy aj trocha vtipu. Matematika je pre väčšinu detí náročný a neobľúbený predmet a vďaka humoru je pre nich zvládnuteľnejšia,“ uzatvára Zvolenský.