Pre mnohých bol skromnou, takmer tajomnou postavou. Typický vedátor. V kruhu najbližších priateľov, kolegov a rodiny ho však poznali ako srdečného, rozvážneho a nesmierne pedantného človeka. Študenti o ňom hovoria ako o legende, ktorá dokázala aj najzložitejšie vedecké postuláty vysvetliť tak, že to pochopil každý.
(18. január 1907 – 3. august 1980)
Jeho rovnica je jedno z vrcholných diel modernej vedy z druhej polovice 20. storočia. Rovnako fascinujúce je však aj jeho učiteľské nadanie a osobnosť.
V čase vrcholiacej svetovej hospodárskej krízy si dlho nevedel zohnať stabilnú prácu, preto si privyrábal doučovaním. Neskôr sa zamestnal ako pomocný učiteľ matematiky, fyziky a chémie na dievčenskom gymnáziu a potom štátnom reálnom gymnáziu v Prahe-Bubenči. Rozvinul si talent rozprávať o zložitej vede rečou, ktorej rozumeli aj stredoškoláci. Namiesto memorovania učil s pomocou názorných príkladov a experimentov. Túto schopnosť využíval aj neskôr na vysokoškolských prednáškach alebo pri organizovaní vedeckého seminára pre študentov.
Tento objav vyniesol Dionýza Ilkoviča až na vedecký Olymp. V roku 1934 odvodil
Dionýz Ilkovič ako člen tímu držiteľa Nobelovej ceny Jaroslava Heyrovského vzťah
medzi polarografickým difúznym prúdom, koncentráciou roztoku a charakteristikami
kvapkovej ortuťovej elektródy. Dnes je známy ako Ilkovičova rovnica. Je
najdôležitejším teoretickým objavom polarografie. To je veda, ktorá umožňuje
určovať prítomnosť chemických látok v roztoku meraním elektrického napätia a
prúdu medzi dvojicou elektród.
Vďaka profesorovi Ilkovičovi dnes každoročne stovky študentov promujú na viacerých fakultách slovenských univerzít. Bol dekanom dnešnej Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, viedol katedru fyziky Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave (dnes Slovenská technická univerzita v Bratislave). Tiež založil a viedol Fyzikálny ústav Slovenskej akadémie vied v Bratislave.
Učebnica profesora Ilkoviča vznikla ako dôsledok dramatických okamihov v prvej polovici minulého storočia. Počas druhej svetovej vojny, keď profesor začal učiť na viacerých slovenských vysokých školách, neexistovala moderná učebnica fyziky. A tak ju sám napísal. Napokon vyšla až v piatich vydaniach.
Dionýz Ilkovič priniesol na Slovensko veľa netradičných a moderných vzdelávacích metód. Jednou z nich boli aj takzvané Matematicko-fyzikálne rozhovory. Išlo o vedecké semináre formou diskusií, na ktorých sa okrem akademických kapacít zúčastňovali aj bežní študenti. Profesor Ilkovič dokonca priviedol na tieto semináre aj niekoľko svetovo uznávaných zahraničných hostí.
Popri výskume, učení a povinnostiach na fakulte a akadémii vied sa stihol profesor Dionýz Ilkovič venovať aj svojej rodine. S manželkou Lenkou vychovali dve úspešné dcéry – matematičku Dagmar a akademickú sochárku Evu.
Zdroje:
Stanislav Dubnička, Vladimír Ilkovič: Profesor Dionýz Ilkovič, Svetová osobnosť modernej fyziky. Vydavateľstvo Perfekt, 2015.
