Má nos na talenty. Sylvia Martinkovičová z Gymnázia Grösslingova v Bratislave ich rozpoznáva podľa netradičných otázok, potreby porozumieť súvislostiam aj vytrvalosti, s akou sa žiaci vracajú k nevydarenému pokusu. Učí biológiu a chémiu, no svojich študentov a študentky vedie k tomu, aby premýšľali aj za hranicami prírodovedných predmetov. Pripravuje olympionikov, prepája študentov s vedcami a vytvára priestor, v ktorom známku nahrádza zvedavosť a chuť objavovať. „Tak ako sa oni učia od nás učiteľov, tak sa aj ja učím od nich,“ pripomína.
Učiteľkou chcela byť odmalička. Prvým vzorom bol otec, učiteľ biológie a telesnej výchovy. Keď ju brával do školy, fascinovalo ju pozorovať ho pri práci. Naučil ju najmä pozorne sa dívať na prírodu. Chémia prišla cez mamu chemičku. Aj preto dnes nevie povedať, či sa cíti viac ako biologička alebo ako chemička. „Veľmi sa snažím búrať steny medzi týmito predmetmi.“
Na Gamči pôsobí jedenásť rokov. Predtým pracovala vo farmaceutickej firme, kde sa stretla s modernou vedou, a túto skúsenosť prenáša aj do školy. Pri biologickom probléme hľadajú so študentmi chemické súvislosti a využívajú aj matematické modelovanie. Teóriu sa snaží premeniť na skúsenosť. Fermentáciu približuje cez pečenie chleba, DNA dokážu izolovať aj pomocou bežne dostupných pomôcok z domácnosti, diskutujú o genetickom inžinierstve či mRNA vakcínach. Sleduje aj témy, ktoré ich zaujímajú mimo školy a sama hovorí, že sa s nimi snaží rozprávať ich jazykom. Biológia a chémia pre ňu nekončia učebnicou ani laboratóriom.
Keď známka prestane byť cieľom
Najradšej pracuje so študentmi tam, kde už nejde o povinnosť. Vedie vedecký krúžok a pripravuje ich na Biologickú a Chemickú olympiádu, Olympiádu mladých vedcov či vedecké súťaže. „Je to priestor, kde cítime absolútnu slobodu. Žiaci vtedy nemyslia na známky, ide im o objavovanie a experimentovanie.“
Talent nespoznáva iba podľa známok či jedného výsledku. Všíma si netradičné otázky, potrebu hľadať súvislosti a vytrvalosť, s akou sa študent vracia k problému, ktorý sa mu nepodarilo vyriešiť. Príkladom je Peter Stolárik, študent Gamče, ktorého Martinkovičová neučí na hodinách. Do jej pozornosti sa dostal až na Biologickej olympiáde, kde ju zaujal svojím rozhľadom a tým, že jeden problém dokázal sledovať cez biológiu, chémiu aj fyziku. Zároveň na ňom videla, že ani veľký talent a množstvo načítaných vedomostí nemusia stačiť. Keď na Chemickej olympiáde narazil na tému, ktorej sa dovtedy nevenoval, ukázalo sa, aké dôležité je nielen veľa vedieť, ale učiť sa systematicky a správne si určovať smer. „Mentorovanie je strašne dôležité. Tí šikovní si veľa vecí vedia naštudovať sami, ale potrebujú vedieť, čo sa učiť a ako sa učiť.“ Práve Peter Stolárik ju napokon nominoval na Cenu Dionýza Ilkoviča.
Vytrvalosť videla aj u Martina Pistovčáka. Už ako mladší ju zaujal tým, že chemické úlohy riešil vlastnou cestou. So spolužiakmi potom celé týždne hľadal vhodné podmienky na výrobu bioplastov. Keď pokus nevyšiel, neodradilo ich to. „Tešili sa na ďalší deň, že budú pokračovať.“ Neskôr jeho tím vyhral celoštátnu súťaž BARSIV a dostal sa na vedeckú expedíciu do Indie. Dnes je ako gymnazista spoluzakladateľom startupu Aerostacks, ktorý vyvíja technológie na analýzu snehových podmienok a lavínového rizika.
Medaily aj to, čo príde po nich
Najvýraznejší olympijský príbeh spája Sylviu Martinkovičovú s Oliverom Novysedlákom, ktorého učila osem rokov. Na Medzinárodnej biologickej olympiáde získal v roku 2024 bronz a o rok neskôr striebro. O to viac ju potešilo, keď svoje skúsenosti začal odovzdávať mladším a sám viedol biologický krúžok.
Aj ďalší študenti ukazujú rôzne podoby toho istého dlhodobého úsilia. Katarína Derková získala v roku 2026 druhé miesto v celoštátnom kole projektovej časti Biologickej olympiády a Martina Buršíková bola tretia v teoreticko-praktickej časti. Viktor Imrišek dnes študuje matematiku na Stanforde, Elena Simčová bioinžinierstvo na Imperial College London. Martinkovičová sa pri ich úspechoch vracia najmä k rokom práce, ktoré im predchádzali, a k radosti, ktorú videla, keď prišiel výsledok. Jej „nos na talenty“ sa pritom neviaže iba na olympiády. Dvom žiakom, ktorým bola osem rokov triednou, už v sekunde hovorila, že z nich raz budú lekári, hoci ju presviedčali, že na matematické gymnázium prišli kvôli matematike. Neskôr si vybrali biológiu a chémiu a dnes obaja študujú medicínu.
Starší mladším
Keď prišla na Gamču, chcela dostať modernú vedu bližšie k študentom. Pred ôsmimi rokmi preto založila vedecko-popularizačnú konferenciu Starší mladším. Nejde jej iba o prednášky. Chce, aby mladí ľudia zažili nadšenie vedcov z vlastnej práce, našli kontakty a niekedy aj tému pre ďalší projekt. Do prípravy konferencie sa dnes zapája viac než päťdesiat študentov. Na škole pôsobí aj ako kariérna poradkyňa a sleduje nové možnosti štúdia, napríklad bioinformatiku či biotechnológie. Ďalšie aktivity vznikajú prirodzene popri tom, čo so študentmi práve riešia. V Karpatoch spolu vysadili vyše 750 bukov, už tretí rok organizuje darovanie krvi a koordinovala medzinárodný projekt STREAM IT zameraný aj na podporu dievčat vo vede.
Otázky, ktoré si odnáša domov
Práca s talentovanými študentmi jej nedovolí zostať pri tom, čo už vie. Číta odborné texty, rieši úlohy z olympiád a vracia sa k otázkam, na ktoré počas vyučovania nemala odpoveď. „Učiteľ tiež nevie všetko. Fascinuje ma, že študenti stále majú nejakú otázku, na ktorej vieme pracovať. Prídem domov a začne sa čítanie. Ja sa dozviem niečo nové a potom im to sprostredkujem.“
Ich nároky preto nevníma iba ako niečo, čo musí zvládnuť. Sú aj dôvodom, prečo sa sama posúva. A možno práve preto ju na práci so študentmi netešia iba jednotlivé medaily. Rovnako dôležité je pre ňu vidieť, že sa medzi nimi vytvára prostredie, v ktorom si vedomosti nenechávajú pre seba. „Najkrajšie je pre mňa vidieť, ako si dokážu navzájom pomáhať.“
„Vedecký krúžok a príprava na olympiády sú pre mňa priestorom, kde cítim absolútnu slobodu. Vtedy študenti prestávajú myslieť na známky a ide im o objavovanie a experimentovanie.“
Sylvia Martinkovičová
