Viac než polstoročie pomáha slovenským fyzikálnym talentom prekračovať rámec stredoškolského učiva. Prof. Ing. Ivo Čáp, CSc., profesor emeritus Žilinskej univerzity a dlhoročný predseda Slovenskej komisie Fyzikálnej olympiády, pripravoval súťažné úlohy, viedol odborné sústredenia, vyberal reprezentantov a sprevádzal ich na medzinárodné súťaže. Pod jeho odborným vedením a v systéme prípravy, ktorý dlhodobo spoluvytváral, dosiahli slovenskí fyzikálni olympionici a olympioničky výnimočné výsledky. Za celoživotný prínos je laureátom Špeciálnej ceny NDI a SEPS za rozvoj predmetových súťaží v oblasti fyziky. „Kto sa stará o talenty, nerobí to preto, že by chcel uznanie. Robí to preto, že ho to baví a má to v sebe, vo svojom vnútri,“ hovorí uznávaný fyzik.
Učiť bez odstupu
Po absolvovaní Elektrotechnickej fakulty ČVUT v Prahe nastúpil v roku 1971 spolu s manželkou na dnešnú Žilinskú univerzitu. On na katedru fyziky, ona na katedru teoretickej elektrotechniky. Už pri konci štúdia vedel, že chce učiť. Nechcel však pred študentmi stáť ako nedostupná autorita. „Pozrite, sme kolegovia. Ja som sa to naučil akurát o trošku skôr ako vy, ale keď sa budete snažiť, budeme na tom rovnako,“ hovorieva mladým študentom a študentkám.
K Fyzikálnej olympiáde ho v roku 1973 priviedli kolegovia po návrate z vojenskej služby. Začínal organizovaním okresných a krajských kôl a tvorbou úloh. Neskôr viedol krajskú komisiu, vstúpil do celoštátnej a po osamostatnení slovenskej olympiády sa stal predsedom Slovenskej komisie Fyzikálnej olympiády. Jeho práca postupne obsiahla celý systém: prípravu zadaní, odborné sústredenia, výber najlepších riešiteľov aj zostavenie slovenskej reprezentácie pre medzinárodné súťaže. Úlohy pre nové ročníky pripravuje dodnes.
Výsledok, ktorý vznikal roky
Najväčší medzinárodný úspech spája s obdobím, keď sa olympiáde podarilo získať financie na intenzívnejšiu prípravu. Po zvýšení počtu sústredení a spoločnej príprave s českými rovesníkmi prišiel v Bangkoku v roku 2011 najväčší úspech slovenskej reprezentácie: všetci piati získali medailu, traja zlatú. „Každé sústredenie sa na nich niečo nalepí,“ vysvetľuje význam systematickej prípravy.
Skúsenosti zbieral aj ako národný koordinátor European Union Science Olympiad, experimentálnej súťaže prepájajúcej fyziku, chémiu a biológiu. Pri prvej účasti v írskom Galway v roku 2005 získali všetci traja členovia slovenského družstva zlaté medaily. Profesor Čáp však úspech nemeria iba medailami. Za podstatné považuje to, že olympionici sa neskôr uplatnia na kvalitných univerzitách, vo výskume a v technických odboroch.
Úloha sa začína otázkou
Fyzika je pre profesora Čápa spôsobom, ako porozumieť svetu. Učí človeka hľadať príčiny, vnímať súvislosti a nepovažovať jav za vysvetlený len preto, že ho dokáže pomenovať. Toto poznanie považuje za svoje skutočné bohatstvo. Aj preto sa stal učiteľom. O krásu, ktorú vo fyzike našiel, sa potreboval podeliť. „Fyzika mi dala všetko, čo usmerňovalo môj život.“
Námet na úlohy do olympiády nachádza profesor Čáp všade okolo seba. Napríklad v novinovej správe o obohacovaní uránu, v informácii o vzďaľovaní Mesiaca od Zeme, ale aj v otázke, prečo sa tradičné oslavy slnovratu presne nezhodujú s astronomickým dátumom. Informáciu preverí, prepočíta a hľadá spôsob, ako z nej vytvoriť problém, pri ktorom študent nielen dospeje k výsledku, ale pochopí nový jav. Aj umelú inteligenciu používa ako pomocný nástroj pri hľadaní údajov, nie ako autoritu, ktorá premýšľa namiesto človeka. Práve schopnosť rozumieť princípom považuje za dôležitú pre povolania budúcnosti. „Technológia môže ponúknuť nové možnosti, no stále potrebuje odborníka, ktorý vie výsledok kriticky posúdiť,“ deklaruje 78-ročný profesor.
Najprv porozumieť
Na sústredeniach sa nevyhýba témam, ktoré sa bežne označujú za vysokoškolské. Derivácie, integrály, komplexné čísla či termodynamiku rozkladá na kroky, ktoré dokážu pochopiť aj stredoškoláci. Najprv sa ich pýta, čo im robí problém a čo chcú vedieť. Potom podľa ich otázok pripraví výklad.
Sám priznáva, že napríklad termodynamiku počas štúdia nemal rád. Až keď ju začal učiť a musel si premyslieť, ako ju podať zvedavým študentom, aj jemu začala dávať zmysel. „Nieže ja učím študentov, ale oni učia mňa. Je to dialóg,“ priznáva. Učiteľ má podľa neho žiakovi pomáhať pri samostatnom objavovaní, no nemá sa za rolu poradcu schovať a prestať skutočne učiť.
Talent treba zachytiť včas
Za výnimočný príklad považuje Eugena Hrušku, ktorý ešte ako žiak základnej školy riešil kategóriu A Fyzikálnej olympiády, určenú spravidla najstarším stredoškolákom. Neskôr študoval a pôsobil na zahraničných pracoviskách a dnes sa venuje výskumu na Farmaceutickej fakulte Univerzity Karlovej v Hradci Králové. Takéto príbehy podľa Čápa ukazujú, čo sa môže stať, keď dieťa dostane náročné podnety skôr, než jeho zvedavosť vyprchá.
Talent sa podľa neho prejavuje už v detskom „prečo“. Škola ho môže rozvinúť, ale aj utlmiť požiadavkou na jednu naučenú formuláciu. Učiteľ musí spoznať, ktorého žiaka zaujíma, ako veci fungujú, a posunúť ho k ľuďom, ktorí mu dokážu ponúknuť ďalší rast. „My od stredoškolských učiteľov nežiadame viac, iba aby nám tých žiakov posunuli. My sa už o nich postaráme.“ Podľa jeho skúseností pritom počet súťažiacich v celoštátnom kole kategórie A výrazne klesol. O to viac záleží na konkrétnych pedagógoch, okolo ktorých na školách vznikajú skupiny motivovaných študentov, aj na systémovej podpore ich práce nad rámec vyučovania.
Fyzika za hranicami olympiády
V roku 1996 sa Ivo Čáp stal predsedom akademického senátu a následne dve funkčné obdobia pôsobil ako prorektor Žilinskej univerzity. Bol pri vzniku viacerých fakúlt a istý čas pôsobil ako prodekan Fakulty prírodných vied. Spolu s manželkou sa v rámci medzinárodného projektu Tempus podieľal na vytvorení študijného odboru biomedicínske inžinierstvo. Študentov učili rozumieť princípom počítačovej tomografie, magnetickej rezonancie a ďalších medicínskych technológií, aby nepoznali iba obsluhu prístroja, ale vedeli, čo od neho možno očakávať a prečo.
V roku 2019 získal Veľkú medailu sv. Gorazda za dlhoročnú prácu vo Fyzikálnej olympiáde a mimoriadne výsledky pri práci s talentovanou mládežou. V tom istom roku mu Žilinská univerzita udelila čestný titul profesor emeritus.
Za najdôležitejšiu životnú oporu považuje manželku Kláru, s ktorou zdieľal štúdium, pracovisko aj vášeň pre fyziku a prírodné vedy. „Každý deň velebím, že sme sa stretli, že som sa do nej zaľúbil a vzal si ju za ženu. Je to manželka par excellence,“ deklaruje profesor Čáp a do očí sa mu tisnú slzy. Jej podporu pritom neoddeľuje od svojho pôsobenia pedagóga. „Harmónia vo vlastnom živote sa prenáša do harmónie vzťahu k ostatným ľuďom,“ vysvetľuje. Bez vzácnej manželky, dobrých detí a rodinného zázemia by podľa vlastných slov len ťažko dokázal prenášať túto harmóniu aj do vzťahu so študentmi.
Veda, viera a dar poznania
K pevným bodom jeho života patrí aj viera, ktorú nevníma ako protiklad vedeckého myslenia. Dobové tvrdenie, že veda dokáže vysvetliť všetko, ho počas štúdia podnietilo preniknúť až k relativite a kvantovej teórii. Čím hlbšie sa dostával, tým zreteľnejšie vnímal hranice ľudského poznania. „Veda ide po určitú úroveň, ale za ňou sú otázky, na ktoré odpoveď nevie,“ hovorí. Viera mu nenahrádza vedecké vysvetlenie, ale pomáha premýšľať o pôvode zákonitostí a o zmysle, ktorý samotné rovnice neobsiahnu. Schopnosť zrozumiteľne vysvetľovať prírodovedné zákonitosti nepovažuje iba za profesijnú zručnosť, ale za dar. Poznanie, ktoré mu fyzika priniesla, nazýva duchovným bohatstvom. „Niečím, čo získava plný zmysel až vtedy, keď sa oň môžem deliť.“
Ešte niečo odovzdať
S talentovanými študentmi a študentkami precestoval takmer celý svet. V tomto roku prvýkrát necestoval so slovenskou reprezentáciou na svetovú olympiádu a miesto prenechal mladšiemu kolegovi. Svoju prácu však neuzatvára. „Ja som vlastne už dosiahol všetko, čo som chcel. Pokiaľ budem vládať, chcem sa postarať aspoň o tie najväčšie talenty, aby som im bol schopný ešte niečo dať,“ hovorí úprimne.
Ak by sa mal rozhodovať znova, vybral by si tú istú manželku, učiteľstvo aj fyziku. Nie pre funkcie a ocenenia, ale preto, že mu umožnili celý život robiť to, čo považuje za zmysel učiteľstva – rozumieť súvislostiam a pomáhať ich pochopiť aj ďalším mladým ľuďom, ktorí si uchovali zvedavosť.
„Keď chce človek učiť, musí sa sám vzdelávať, musí ho to baviť a musí z toho mať radosť. A potom tú radosť dokáže preniesť aj na študentov.“
Prof. Ing. Ivo Čáp, CSc.
„My od stredoškolských učiteľov nežiadame viac, iba aby nám tých žiakov posunuli. My sa už o nich postaráme.“
Prof. Ing. Ivo Čáp, CSc.
