Učiteľkou byť pôvodne nechcela. Dnes Ing. Judita Dömötörová zo Strednej odbornej školy chemickej v Bratislave hovorí, že práve pri študentoch sa stala lepším človekom. Vyše dvadsať rokov pripravuje mladých chemikov na olympiády, no rovnako jej záleží na tom, aby sa vedeli navzájom podržať a nemuseli skrývať svoju výnimočnosť. Spája prvákov so skúsenými olympionikmi, pre nesúťaživých hľadá inú cestu a mladých ľudí učí, že môžu patriť do tímu bez toho, aby prestali byť sami sebou. „Je to sieť, cez ktorú nikto neprepadne,“ hovorí o spoločenstve, ktoré postupne vytvorili okolo chémie.
Ani chémia, ani školstvo neboli pôvodne súčasťou jej plánu. Na gymnáziu v Dunajskej Strede však stretla dve učiteľky, ku ktorým sa rada vracia – triednu a chemikárku. Obe dodnes považuje za svoje vzory. Na chemikárku si spomína najmä ako na človeka – príjemnú, milú ženu, ktorá vedela dobre učiť. Aj táto skúsenosť mohla zavážiť, keď si napokon vybrala štúdium chémie a technológie životného prostredia. Do školstva ju priviedla ponuka voľného miesta. V roku 2001 si povedala, že to skúsi. Prvé roky sa s učiteľstvom ešte len zžívala a sama o sebe nehovorila ako o učiteľke. „Teraz to o sebe hovorím hrdo a všade,“ vraví po štvrťstoročí v školstve. Postupne pochopila, že učiteľstvo nie je rola, ktorú treba hrať. Človek doň počas rokov dorastie.
Talent sa prezradí spôsobom uvažovania
K Chemickej olympiáde sa dostala v roku 2005. Začínala so žiakmi základných škôl, ktorí mali o chémiu záujem, no často nemali laboratórium ani priestor na experimentovanie. SOŠ chemická im preto ponúkla teoretickú aj praktickú prípravu. Za dve desaťročia prešlo samotnou prípravou žiakov základných škôl približne 735 detí a po zavedení online seminárov sa otvorila záujemcom z celého Slovenska.
Nadaného žiaka nerozoznáva iba podľa množstva vedomostí. Všíma si jeho zručnosť v laboratóriu, spôsob uvažovania a schopnosť prepájať poznatky. Pri príprave sa zároveň zaujíma o jeho motiváciu, ciele i to, čo už dokáže. Podľa toho volí ďalšiu cestu – menej výkladu, viac riešenia problémov, hľadania súvislostí a samostatného premýšľania. Zvedavosť prebúdza aj témami z médií či každodenného života a vedie študentov k tomu, aby informácie vedeli vyhľadať, overiť a kriticky posúdiť.
Najvýraznejšie sa jej spôsob práce ukazuje pri olympionikoch. Mladších cielene spája so staršími, ktorí už majú súťažnú skúsenosť. Tretiaci a štvrtáci pomáhajú prvákom, odovzdávajú im svoje postupy a učia ich pozerať sa na problém z iného uhla. „Niekedy sa cítim skôr ako tímový hráč a koučka než ako učiteľka. V tíme majú žiaci oporu, dokážu si navzájom pomáhať aj sa motivovať.“ Tento princíp funguje aj opačným smerom: jej stredoškoláci pri laboratórnej príprave pomáhajú žiakom základných škôl ako asistenti. Sami sa tak učia viesť druhých, komunikovať a niesť zodpovednosť. Niektoré ročníky si pritom sadnú natoľko, že sami seba označujú za „dream team“.
Nie každý talent potrebuje súťažiť
Zanietená chemikárka vie, že nadanie sa nemusí prejaviť pod časovým tlakom alebo v súťažnej atmosfére. Niektorých výnimočne schopných študentov stres zväzuje. Vtedy hľadá inú cestu – odborný projekt, pokojnejšie tempo, priestor na sústredenú prácu. „Hľadám spôsob, aby ten študent vynikol,“ hovorí. Olympijské prípravy trvajú niekedy celé hodiny. Po teórii či dlhom laboratórnom cvičení si dajú prestávku, porozprávajú sa, niekedy im uvarí kávu alebo prinesie koláč. „Chcem, aby cítili, že za prácu, ktorú urobia, majú nárok aj na oddych a na niečo príjemné.“ Až potom sa vrátia k úlohám.
Chémia sa musí zažiť
Základom jej spôsobu výučby je experiment. „Rozvíja manuálne zručnosti a pomáha pochopiť, čo sa za naučenou teóriou skutočne deje. Chémia bez experimentu nemá šťavu,“ podotýka pani učiteľka. Prvákov najskôr priťahujú farebné reakcie, viditeľné premeny či pokusy, pri ktorých sa niečo uvoľní alebo vybuchne. Ako dozrievajú, mení sa aj to, čo ich fascinuje. Od efektných experimentov prechádzajú k náročnejším úlohám a prístrojovej technike.
Pre študentov, v ktorých vidí potenciál, spolu s kolegami zabezpečuje praxe na vysokých školách a vo výskumných organizáciách už v prvom či druhom ročníku. Cez Erasmus+ a zahraničné partnerstvá zas môžu spoznať laboratóriá, firmy a školy mimo Slovenska. Judita Dömötörová pritom odmieta predstavu, že takáto skúsenosť patrí iba úzkej skupine najlepších. „Nielen talentovaný žiak by mal prekročiť hranice republiky,“ podotýka. A výmenu nevníma jednosmerne. „Nemyslíme si, že len zahraničie nám má čo ponúknuť.“ Partneri podľa nej oceňujú aj spôsob, akým na škole motivujú mladých ľudí. Ako kariérna poradkyňa so študentmi premýšľa aj o ich ďalšom smerovaní. Perspektívu chémie vidí najmä v biotechnológiách a medicínskych aplikáciách.
Úspech, ktorý patrí tímu
To, čo Judita Dömötörová opisuje ako sieť, v ktorej sa študenti navzájom podržia, má aj veľmi konkrétne výsledky. V školskom roku 2025/2026 prišla SOŠ chemická na celoštátne kolo Chemickej olympiády v kategórii EF s ôsmimi študentmi a všetci sa dostali medzi prvých deväť úspešných riešiteľov. Prvé tri miesta obsadili Bogdan Fediushin, Roman Lypovetskyi a Attila Angyal. Sama tento výsledok označuje za historicky najväčší spoločný úspech školy v súťaži. Na troch po sebe nasledujúcich ročníkoch medzinárodnej súťaže Grand Prix Chimique pochádzali obaja slovenskí reprezentanti z ich školy. Mnohí bývalí olympionici pokračujú v štúdiu chémie a aplikovaných chemických odborov, niektorí až v doktorandskom štúdiu a vo výskume.
Študent Attila Angyal sa v jej príbehu objavil ešte raz. Tretí najlepší riešiteľ celoštátneho kola ju nominoval na Cenu Dionýza Ilkoviča. Druhou nominujúcou bola Jana Chrappová, vysokoškolská pedagogička, predsedníčka krajskej komisie Chemickej olympiády a víťazka CDI 2023, s ktorou sa pozná zo spolupráce a workshopov pre učiteľov chémie. Keď sa dozvedela, kto za nomináciou stojí, po prvotnom prekvapení prišla radosť. „Veľmi si vážim, že na mňa niekto myslel a že to úsilie vidia nielen naši študenti, ale aj ľudia mimo školy.“
Viac človečiny
Študenti jej s úsmevom hovoria, že bez nej by bolo v škole asi tichšie. Keď vysvetľuje prečo, vracia sa k tomu istému, čo sprevádza celý jej príbeh – k spájaniu ľudí. Pri projektoch, súťažiach aj bežnom vyučovaní vytvára príležitosti, aby spolupracovali študenti aj kolegovia. „Keď spolupracujeme, v tíme dokážeme zvládnuť aj náročnú úlohu či cieľ, ktorý sa spočiatku zdá takmer nemožný.“
Energia pritom neprúdi iba jedným smerom. „Sú dni, keď som veľmi unavená, ale študenti mi pomáhajú znovu nabrať sily. Ich energia sa prenáša na mňa a moja na nich.“ Sama nechce vo vlastnom učení ustrnúť. „Ten, kto vzdeláva, musí sa sám vzdelávať.“ Myslí tým odborné poznatky, nové vyučovacie metódy aj komunikačné schopnosti – všetko, čo dobrému učiteľovi umožňuje meniť sa spolu so študentmi. Po rokoch v bielom plášti obľúbená chemikárka pomenúva aj to, čo sa zmenilo v nej samej. „Som lepším človekom. V mojom vyučovaní je dnes viac človečiny než predtým.“
Učiteľstvo si pritom neidealizuje. Vie, že účty sa neplatia samy a spoločenské ohodnotenie tejto práce nie je vysoké. O dôvode, pre ktorý pri nej zostala, však hovorí oveľa jednoduchšie. „Ráno, keď sa zobudím, teším sa na ďalší pracovný deň, lebo viem, že ma v škole zase čaká niečo príjemné.“ Keď má povedať, čo by svojim študentom zaželala do budúcnosti, nehovorí o medailách ani o umiestneniach. Želá im, „aby zostali takí špecifickí a svojskí, akí sú, aby sa naďalej venovali chémii aj nad rámec a chceli od vzdelávania aj od života viac. Netreba sa hanbiť byť výnimočný.“
„Niekedy sa cítim skôr ako tímový hráč a koučka než ako učiteľka. V tíme majú žiaci oporu, dokážu si navzájom pomáhať aj sa motivovať.“
Judita Dömötörová, víťazka CDI 2026
