Sebavedomo tvrdí, že chémia je najlepší a najkrajší predmet. A niet sa čo diviť. Skamarátili sa hneď na prvej hodine, keď Ľubomíra Krajčová chémiu objavila – ešte na základnej škole. Dnes ju učí, ako sama hovorí, už „sto rokov“ a priviedla k nej množstvo talentovaných žiakov, ktorým atraktívny predmet na Gymnáziu Ivana Kupca v Hlohovci prirástol k srdcu.
Keď sa Ľubomíry Krajčovej pýtame, prečo vlastne trávi svoje popoludnia v škole a pripravuje žiakov na olympiády a ďalšie súťaže, až sa začuduje. Vysvetľujeme, že by čas predsa mohla tráviť s vnukmi alebo so svojimi obľúbenými detektívkami, ale ona len so smiechom krúti hlavou: „Ja som ochotná deťom zo seba rozdať všetko. Keď vidím žiarivé očká, okamžite reagujem. Naozaj, je to celý môj život a osud. Lebo keď deti správne namotivujete, veľmi krásne pracujú, a keď sú ony ochotné zostať poobede, mne to nerobí problém.“
O učiteľskom povolaní hovorí s takou láskou a ľahkosťou, až by sa aj tým z nás, ktorí sú radi, že už majú školské roky za sebou, chcelo posadiť do lavice či dokonca postaviť za katedru. Pani učiteľka Krajčová chcela učiť odjakživa. Už ako malé dievčatko vedela, že sa vydá na pedagogickú dráhu. Toto rozhodnutie nikdy neoľutovala, naopak, dodnes z neho čerpá silu a inšpiráciu: „Stačí vojsť do triedy a komunikovať s deťmi na ich úrovni. Patrí k tomu aj trochu zábavy a odtiaľ plynulo prejsť k práci. Deti vnímajú, že ich to chcem naučiť, a aj samy mi povedia, ,keď vy nás to chcete naučiť, tak my sa to naučíme‘, a to sa mi páči.“
„Som veľmi rada, že je nadácia, ktorá si všíma prácu učiteľov prírodovedných predmetov, pretože títo ľudia pripravujú základ našich vedcov, lekárov, farmaceutov. Takíto pedagógovia tomu venujú maximum, ale nie sú nikde a nikým ocenení. Takže si myslím, že toto je krásny nápad, ktorý pomôže pozdvihnúť sebavedomie učiteľa.“
O učiteľskom povolaní hovorí s takou láskou a ľahkosťou, až by sa aj tým z nás, ktorí sú radi, že už majú školské roky za sebou, chcelo posadiť do lavice či dokonca postaviť za katedru. Pani učiteľka Krajčová chcela učiť odjakživa. Už ako malé dievčatko vedela, že sa vydá na pedagogickú dráhu. Toto rozhodnutie nikdy neoľutovala, naopak, dodnes z neho čerpá silu a inšpiráciu: „Stačí vojsť do triedy a komunikovať s deťmi na ich úrovni. Patrí k tomu aj trochu zábavy a odtiaľ plynulo prejsť k práci. Deti vnímajú, že ich to chcem naučiť, a aj samy mi povedia, ,keď vy nás to chcete naučiť, tak my sa to naučíme‘, a to sa mi páči.“